Pevnostný systém v Komárne je unikátom v celej Európe. Nedobyli ho ani Turci

Turistika 22.10.2020

Strategické miesto na sútoku riek Dunaj a Váh objavili už Rimania, ktorí pozdĺž Dunaja vybudovali obranný systém – Limes Romanus. Jeho súčasťou bol napríklad vojenský tábor Celemantia v Iži. Pevnosť v Komárne je známa avšak až z 12. storočia. Porozprával nám o nej muzeológ a sprievodca v Komárňanskej pevnosti, Andrej Ozimy, významné informácie sme sa tiež dočítali aj v diele Ľudovíta Gráfela s názvom Nec Arte Nec Marte.

Svoju výbornú obrannú funkciu potvrdila oblasť dvoch riek už v období tatárskych vpádov. O Komárne, ako o nedobytnom hrade sa zmieňuje kráľ Belo IV. v listine z roku 1245. Zveľaďovanie pevnosti a následné udelenie mestských privilégií Komárnu nastalo v roku 1265. Toto obdobie sa stalo tiež základom pre myšlienku o silnom meste.

Od Mateja Korvína až po cisára Ferdinanda I.

Pevnostný systém mal pod palcom nejeden významný panovník. Reprezentatívnu podobu renesančného paláca dala komárňanskému hradu prestavba v dobe panovania Mateja Korvína vykonaná talianskymi majstrami. Komárňanský hrad sa na konci 15. storočia stal významným komplexom budov s prepychovo vystavaným palácom zodpovedajúcim náročným kráľovským požiadavkám. Jeho funkcia sa zmenila počas panovania Ferdinanda I. Po obsadení Budína Turkami v roku 1541 je Ferdinand I. nútený zdokonaľovať fortifikácie a budovať nové, modernejšie. Do roku 1557 boli tak vybudované vodné priekopy a dokončená tzv. Stará pevnosť.

Stará a Nová pevnosť koncom 18. storočia.

Turci v Uhorsku

Neskôr keď Turci začali  ohrozovať Považie a ďalšie časti Uhorska a obsadili pevnosť v Nových Zámkoch, tak nariadili vybudovať Novú pevnosť. „V rokoch 1654 až 1673 bola vybudovaná Nová pevnosť. Tú dal dokončiť Leopold Habsurský, po ktorej je pomenovaná aj hlavná brána do pevnosti,“ približuje Andrej Ozimy. Obidve pevnosti chránili vodné priekopy, ktoré boli napojené na rieku Dunaj, poprípade Váh. Vodné priekopy sa dali v prípade potreby naplniť vodou, inak to boli len močaristé priekopy. „Vnútri pevnosti sa nachádzali rôzne budovy, čiže tu bolo také malé vojenské mestečko. Nachádzali sa tu kasárne, sklady, stajne a dva kostoly,“ opisuje vnútro pevnosti Andrej. Posledné boje tureckých vojen prebiehali v roku 1683. Obliehanie a dobývanie komárňanskej pevnosti sa však opäť skončilo neúspešne. Budovy následne zanikli počas dvoch veľkých zemetrasení v priebehu 18. storočia. Po tom ako sa tieto budovy stali nepoužiteľnými, tak aj pevnosť prišla o vojenskú funkciu a postupne sa jednotlivé časti predali vo verejnej dražbe.

Povesť o kamennej panne

Kamenná panna, teda socha mladej dievčiny, alegórie nedobytnosti Pevnosti, je umiestnená na najzápadejšom cípe Bastiónu madony Novej pevnosti (ide o kópiu, originál sochy je umiestnený v miestnom Podunajskom múzeu). Dievča v ruke drží vavrínový veniec a pod ňou je do kameňa vytesaný nápis NEC ARTE – NEC MARTE = ani ľsťou, ani silou. Socha má znázorňovať dievča, ktoré sa v čase tureckého obliehania Pevnosti rozhodlo podpáliť turecký tábor. Cisárskym vojakom sa napokon vďaka jej pomoci podarilo Pevnosť ubrániť a Turkov vyhnať z Komárna.

Ožívanie pevnosti počas napoleonských vojen

Foto: Pietzner Carl

Koncom 18. storočia sa pevnosť prestala využívať a vojenské účely a začala chátrať. Až na začiatku 19. storočia sa znovu objavila obranná funkcia pevnosti, po tom ako Napoleon obsadil väčšinu Európy. „Panovník František I. bol v tomto období nútený utiecť z Viedne a ukryl sa práve v Komárne, kde jeden mesiac býval v Zichyho paláci. Tu sa rozhodol, že vybuduje jeden z najväčších pevnostných systémov krajiny.“ V tomto čase tak bola modernizovaná Stará a Nová pevnosť a pribudli nové opevnenia za mestom, ktoré boli neskôr prebudované na tzv. bašty, ako ich už poznáme aj dnes. Je to napríklad Palatínska a Vážska línia, ktoré tvorili ohraničenie celého vtedajšieho mesta. „Na brehu Váhu a Dunaja boli vybudované ďalšie štvorbastiónové pevnosti – predmostia. Tieto boli spojené so Starou pevnosťou a na dnešnej maďarskej strane bola vybudovaná Monoštorská pevnosť a Igmándska pevnosť. „Celý pevnostný systém ako ho dnes poznáme má obvod približne 16 kilometrov a zmestilo sa doň až 200 000 vojakov,“ hovorí Andrej v číslach.

Pevnosť po zániku Rakúsko-Uhorska

Po zániku Rakúsko-Uhorska sa aj pevnosť rozdelila na Československú a Maďarskú stranu, tak československí vojaci využívali už len Starú a Novú pevnosť. Počas druhej svetovej vojny bola pevnosť obsadená maďarskými honvédskymi vojakmi, ktorí v nej uskladňovali riečne bomby. „V Starej pevnosti mali veľké skladisko bômb a mín. Neskôr tu znova pobudli československí vojaci,“ hovorí sprievodca.

Po roku 1968, kedy Československo obsadili vojská Varšavskej zmluvy alebo sovietski vojaci, tak aj Komárno  s pevnosťou bolo obsadené. „Žilo tu medzi 30 až 60 tisíc sovietov spolu s rodinami až do roku 1990, kedy opustil pevnosť posledný sovietsky vojak. Dlho sa ešte odtiaľto sťahovali, nakoľko napratali pevnosť muníciou a odpadom. Žiaľ pevnosť po ich odchode nebola zanechaná v najlepšom stave, nakoľko si zobrali so sebou všetko, čo bolo mobilné.“ Na záver tu do roku 2003 boli striedavo ubytované československé a slovenské vojská, ktoré sa postupne presunuli do Nitry. Pevnosť následne predalo ministerstvo obrany mestu Komárno a odvtedy je postupne renovovaná a sprístupnená širokej verejnosti.

Zdroj historických fotografií: pevnost.komarno.eu