Obete morovej epidémie zaznamenávali holiči. Poznáte históriu čiernej smrti na južnom Slovensku?

V 6. storočí n. l. došlo k nečakanému stretu dvoch úplne odlišných svetov. Nemilosrdne na seba narazili naši pradávni predkovia a zákerná baktéria Yersinia pestis. Do osudného momentu žili v harmónii a vzájomnej nevedomosti. V dôsledku klimatických, ekologických a migračných udalostí sa však tieto dva natoľko odlišné svety začali čoraz dôkladnejšie prepletať, čo započalo jednu z najhorších epidemických udalostí v dejinách.

Počiatky nákazy

Za prvé ohnisko morovej nákazy možno považovať severné podhorie Tibetskej náhornej plošiny, odkiaľ sa epidémia následne rozpŕchla do centrálnej Ázie. Vedeckou komunitou však kolujú aj názory, že práve spomínaná centrálna Ázia bola pôvodným ohniskom. Rozbor baktérie Yersinia pestis, ktorá je nositeľkou moru (svoje pomenovanie dostala po žiakovi Louisa Pasteura, Alexandrovi Yersinovi), ukázal, že pravdepodobne vznikla na území dnešnej Číny.

Najstaršie dôveryhodné archeologické doklady o morovej epidémii pochádzajú z územia dnešného Kirgizska. V oblasti severne od miestneho jazera Issyk-Kuľ sa tu našli stopy po nákaze z rozmedzia rokov 1338 až 1339. Archeológom sa podarilo objaviť dobové kamenné náhrobky nestoriánskych kresťanov. Smrtonosná nákaza sa Severnou Áziou zakrádala údajne až dlhých 15 rokov.

Prekliatie menom čierna smrť

Bubonický mor písal v polovici 14. storočia mimoriadne tragický scenár – vyhubil až okolo 50% celkovej populácie. Európu zasiahol v roku 1346 a jeho nekontrolovateľné šírenie pokračovalo až do roku 1353. Ochorenie dostávalo často pomenovanie čierna smrť. Pomerne rozšírený mýtus z tohto obdobia hovorí, že toto pomenovanie bolo odvodené od údajného sfarbenia končatín nakazených. V skutočnosti išlo najmä o poetické označenie tragédie a temnoty, ktoré choroba vrhla na celý kontinent. V skutočnosti sa však mor začal nazývať čiernou smrťou až v 19. storočí.

Mor môže byť prenášaný viacerými druhmi bĺch. Najčastejšie sa hovorí o krysej blche – Xenopsylla cheopis. Jedna z teórií hovorí, že práve infikovaná populácia ázijských krýs priniesla toto zákerné ochorenie na územie Európy. Teória z roku 2006 sa však prikláňa k možnosti, že na vine bol skôr ázijský pieskomil veľký, nie krysa. Keďže na území Ázie došlo časom k jeho premnoženiu, obchodnými cestami sa zatúlal až na západ do Európy, kam so sebou priniesol aj mor roznášajúce blchy.

Nielen bubonický mor

Hoci v 14. storočí schvátil Európu bubonický mor, existuje ešte niekoľko iných foriem ochorenia. Baktéria Yersinia pestis spôsobovala najmä spomínaný bubonický typ ochorenia – pri tejto forme dochádzalo k infikovaniu lymfatických uzlín. Nakazení mali tak 18 až 20% šancu sa prežitie. Pomerne mizivá nádej, ale stále väčšia než pri zvyšných dvoch typoch. Jedinou svetlou stránkou bolo, že tento typ ochorenia sa nedokázal prenášať z človeka na človeka.

Baktéria Yersinia pestis dokázala vyvolať i pneumonický a septikemický mor. V prvom prípade hovoríme o pľúcnej forme ochorenia, ktorá bola sprevádzaná silnými bolesťami a šanca na jej prežitie sa len hmlisto blížila k jednému percentu. Tento typ sa dokázal prenášať v rámci ľudskej populácie.

Septikemický mor spôsoboval sepsu, takzvanú otravu krvi – predchádzať tomu mohla samotná bubonická forma ochorenia. Baktérie sa dostali do krvi nakazeného a následne sa rozšírili v celom organizme. Najnápadnejším symptómom bola porucha zrážanlivosti krvi, ale taktiež fľaky na koži, krvácanie z nosa a úst až zvracanie krvi či dokonca krvavé hnačky. V cievach a končatinách pacientov sa súčasne tvorili krvné zrazeniny, čo malo za následok odumieranie kože či svalov pre nedostatok krvi. Prsty nakazených sa v najhorších prípadoch sfarbili až do čiernej farby. Táto forma moru bola najsmrteľnejšia, takmer nemožná na prežitie.

Nákazu do Európy nepriniesli len hlodavce

Podľa priebehu šírenia morového ochorenia možno celkom dobre určiť, ako a kam sa najprv nákaza do Európy dostala. Dôležitú rolu hralo Taliansko, konkrétne jeho mestský štát Janov. V roku 1266 založili jeho obyvatelia obchodnú kolóniu Kaffa na Krymskom polostrove. K obchodným aktivitám potrebovali, mimo iné, aj dobré vzťahy s mongolskou Zlatou hordou, ktorá siaha až do týchto končín.

Neďaleko pri susediacom Azovskom mori mali Janovčania ďalšiu obchodnú kolóniu, ktorá niesla meno Tana. Práve tá sa dostala do priameho konfliktu s Mongolmi. Miestni Janovčania sa teda čo najrýchlejšie nalodili a utiekli do bezpečnej Kaffy. Mongolský vládca Džanibek sa však chcel zbehom pomstiť a rozhodol o obliehaní Kaffy. Po vyše dvoch rokoch obliehania sa však v jeho vojenskom tábore začala šíriť zákerná nákaza – mor udrel plnou silou.

Keďže ale Mongoli bez pomsty odísť odmietali, uchýlili sa k útočnej taktike, ktorá nemala v histórii obdoby. Vojsko naložilo morom infikované telá na vrhače kameňov a vystrelili ich za hradby Kaffy. Šokovaní obyvatelia sa od rozkladajúcich pozostatkov nakazili a mor si postupne podmanil celú kolóniu.

Vymrelo až 60% populácie

Mor si svoju cestu Európou razil ešte niekoľko ďalších rokov. Z Ázie smeroval na západ, juh, severozápad a späť severom Európy do Ázie, čím celý kontinent zovrel do pomyselných klieští. Všeobecne akceptovaný počet obetí moru sa pohybuje medzi jednou a dvomi tretinami populácie západnej časti Európy.

V roku 1956 stanovil Philip Ziegler smrtnosť až na 33% čo by v prepočte znamenalo od 20 do 25 miliónov životov. Na začiatku nášho storočia sa Ole Benedictow vyjadril ešte hrozivejšie. Podľa jeho prepočtov malo o život prísť až 48 miliónov obetí, čiže 60% obyvateľov.

Smrť pre mnohých stratila svoj zmysel

Odhady o smrtnosti moru získavame len sekundárne, teda interpretáciou dobových zdrojov. Môže za to aj obrovský nápor na zdravotníctvo či pohrebné služby, ktoré skrátka nestíhali evidovať presné počty. Najmä, ak ľudia zomreli niekde, kde o nich nik ani netušil a pozostalí ich pochovali len svojpomocne.

Nakazení chorobe podliehali spravidla do troch až piatich dní. Denne pribúdalo aj niekoľko stoviek nových obetí. Smrť spôsobená takouto rozsiahlou pandémiou sa už nepovažovala za osobnú skúsenosť, pretože bola mnohonásobná a viditeľná pre všetkých na okolí. Zrušenie takzvanej osobnej smrti predstavovalo hrubý zásah do každodenných zvyklostí – kolektívna smrť sa totiž označovala za anonymnú a desakralizovanú, teda „odsvätenú“.

Pohrebné obrady boli v tejto dobe veľmi jednoduché, neumožňovali sa ani spomienkové procesy za zosnulých či posledné sviatosti za zmier ich duší. Najtypickejší spôsob pochovávania počas morovej epidémie predstavujú hromadné, masové hroby. Tie boli kopané do rôznych veľkostí a tvarov. Mohlo ísť o veľké pravouhlé jamy alebo o akési užšie obdĺžnikové jamy, v ktorých telá usporiadali kolmo alebo rovnobežne s dlhšou stranou jamy. Telá sem ukladali buď po vrstvách, alebo horizontálne bok po boku. Mnohé historické pramene uvádzajú, že obete zasypali vápnom, aby sa predišlo ďalšiemu šíreniu nákazy.

Masové hroby z morovej epidémie máme pravdepodobnej aj na Slovensku. Spočítať by sme ich dokázali však na prstoch jednej ruky. Za možné obete čiernej smrti možno považovať nebožtíkov z masového hrobu v areáli kremnického hradu alebo skupinku ľudí pochovanú vo vonkajšej priekope opevnenia hradu v Trenčíne. Radiť sa sem zvyknú aj ľudské pozostatky v zásype obrannej priekopy stredovekej strážnej veže vo Vígľaši.

Medzinárodná ikona morovej epidémie

S morovou epidémiou sa v populárnej kultúre spája obraz lekára v typickom čiernom kostýme s maskou so zobákom, s okuliarmi, klobúkom a dlhým plášťom. Ikonického morového doktora by sme si však nemali spájať s čiernou smrťou. Ich masky a kostýmy sú totiž objavom ranného novoveku, čiže 17. storočia. Za vynálezcu tohto kostýmu je tradične považovaný francúzsky lekár Charles de Lorme. Pochádzal z prominentnej lekárskej rodiny a už v mladom veku patrili medzi jeho pacientov vážení francúzski monarchovia. Podľa dobových informácií použil Lorme tento špeciálny odev prvýkrát v čase morovej epidémie, ktorá zasiahla Paríž v roku 1619.

Kostým morového doktora obsahoval masku s vtáčím zobákom – ten bol dlhý aspoň 16 cm. Dnu bola uložená špeciálna zmes bylín a vonných látok, ktoré mali slúžiť na očistu vzduchu od skazených morových výparov. Do správnej výbavy ďalej patrili rukavice, klobúk, dlhý plášť a čižmy vyrobené zo safiánovej kože. Na ochranu očí slúžili špeciálne okuliare. Moroví doktori často nosili so sebou špeciálne palice, ktoré dopomáhali k bezkontaktnému narábaniu s pacientmi.

Hoci hovoríme o morových doktoroch, mnohí v skutočnosti nemali s medicínou nič spoločné. Nikdy ju neštudovali a nemali potrebnú prax. Na túto prácu bol často najímaný hocikto, kto mal dostatok odvahy – študenti medicíny, druhotriedni lekári, šarlatáni a dokonca aj úplní laici. Mesto ich platilo za sledovanie domov s nakazenými a zaznamenávanie obetí. Ako moroví doktori si privyrábali aj známe historické osobnosti ako Paracelsus či Nostradamus.

Výzor kostýmu morových doktorov poznáme najmä z dobových zobrazení. Ich estetická kvalita v skutočnosti výrazne zaostáva za našimi modernými predstavami. Ak by ste si chceli pozrieť vernú repliku masky z 18. storočia, nájdete ju v kolekcii Nemeckého múzea pre dejiny lekárstva v Ingolstadte. Celotelový kostým sa dochoval vo Wellcomovej zbierke v Londýne. Hoci dnes nás môžu barokoví moroví doktori fascinovať už len svojou morbídnou estetikou, vo svojej dobe boli vedecky prijateľnou inováciou, ktorá si získala obrovskú popularitu naprieč celým svetom. 

Mor zaklopal aj na brány Uhorska

Morová epidémia sa nevyhla ani niekdajšiemu Uhorsku, hoci tu napáchala o niečo menšie škody. Vpád moru sprevádzali útoky tureckých vojsk. Práve turecká armáda a obyvateľstvo patrili k hlavným šíriteľom moru v celej Strednej Európe. Silná morová epidémia zúrila v roku 1454 a aj medzi rokmi 1482 až 1484.

V určitých intervaloch napádal mor územie Uhorska takmer štyri storočia. Minimálne dvakrát za storočie sa veľké epidémie objavili aj na území dnešného Slovenska. Najviac zasiahnuté boli veľké mestá ako Trnava a Bratislava, banské mestá stredného Slovenska a Košice. Naše terajšie hlavné mesto trpelo zjavne najviac. Iba v 16. storočí tu zúrili dve epidémie, tretia sa prihlásila o slovo začiatkom 17. storočia. Mor sa s prestávkami stále vracal až do roku 1665. Počas poslednej morovej vlny v Bratislave zahynulo približne 11 000 obyvateľov – iba 100 rokov dozadu malo mesto celkovo 15 000, išlo teda o závratne vysoké číslo obetí. Najhoršia morová skaza si po mnohých obyvateľov Slovenska prišla ešte o niečo neskôr. V roku 1709 sa nákaza objavila v Košiciach a do roka už úradovala aj v Trnave. Postupne sa rozšírila po celom Slovensku, do menších aj väčších miest.

O život prišli aj obyvatelia Komárna

Ani mesto Komárno nebolo ušetrené od ničivej sily morovej epidémie. V roku 1604 si pandémia vyžiadala mnoho obetí, znova zaútočila v roku 1654 a hneď začiatkom roka 1710 klopala na mestské brány znova. Za dva roky svojho úradovania si vyžiadala niekoľko tisíc obetí, ktorým je v meste zasvätená pamätná socha Najsvätejšej Trojice. Najmä bohatí mešťania utekali na vidiek, zatiaľ čo chudobní zostávali v zamorenom meste a často krát umierali priamo na uliciach.

Epidémia sa v Komárne začala najvýraznejšie šíriť až v júni roku 1710. Mŕtvych rýchlo pribúdalo a na ich pochovávanie boli vyhradené špeciálne pravidlá. Obete sa na cintorín odvážali o tretej alebo šestnástej hodine – pohreb prebehol bez akéhokoľvek obradu. Šaty aj postele mŕtvych boli okamžite po smrti spálené.

Nové prípady sa spravidla nahlasovali u jedného z troch mestských holičov. Tí následne podávali hlásenia lekárom, ktorí im posunuli lieky pre chorých. Lekári obyvateľom predpisovali liečivo trux verica, inak nazývané ako kvitnúci strom. Semená sa rozdrvili na prášok a následne zapili poriadnou dávkou octu. Iba spomínaní holiči mali v Komárne k dispozícii špeciálne vozy, ktorými sa nakazení zvážali do takzvaných morových domov. Obyvatelia, ktorí zatajili niekoho chorého vo svojej domácnosti alebo okolí, boli potrestaní vyhnaním z mesta. Medzi historickými poznatkami koluje správa o mužovi, ktorí odviedol nakazeného z jedného z morových domov, za čo mu mestský sudca udelil trest 100 úderov palicou.

Doprava medzi mestom a komárňanskou Pevnosťou bola úplne zastavená a znova obnovená až v roku 1711. Vstupy do mesta boli prísne strážené, vojaci mohli v prípade potreby uvaliť izoláciu na celé konkrétne územie. Vznikol takzvaný sanitný kordón – označenie pre nárazníkové pásmo, teda ochrannú zónu. S obmedzeniami sa obyvatelia Komárna stretávali aj v jeho uliciach, ich pohyb bol totiž výrazne obmedzený. Všetok spoločenský život zrazu akoby vymizol. Veľkým rizikom boli najmä pocestní predajcovia, tuláci a žobráci, ale rovnako aj často sa presúvajúci cirkevní hodnostári či študenti.

Mesto na obmedzenie šírenia moru využívalo aj karanténu. Sprvu trvala dlhých 40 dní a neskôr bola skrátená na 16 dní. Dôležitým prvkom ochrany ľudí boli aj mestské špitály, ktoré sprvu slúžili ako útulky pre starých a chudobných. Počas morového besnenia sa využívali na izoláciu chorých, ktorí často zostávali aj vo svojich domovoch – ich dvere sa spravidla označovali krížom. Niektoré domy boli dokonca zamurované a opäť sprístupnené až potom, čo sa obyvatelia uzdravili alebo zomreli.

Doktori zostavili príručky pre zdravých, aby im pomohli chrániť sa pred nákazou. Odporúčali im vhodné jedlo v podobe ľahšie stráviteľného mäsa a takisto vyhýbanie sa alkoholu. Na popularite nabralo púšťanie žilou, zatiaľ čo lekári vyzývali k opatrnosti aj v oblasti sexuálneho života.

Komárňanský morový cintorín

Neexistujú žiadne presné údaje o tom, koľko obetí si morová epidémia vyžiadala. Poznáme len krátke úlomky, ktoré sa dochovali zo záznamov jezuitov, ktorí v tejto náročnej dobe vyučovali na mestskom gymnáziu. Podľa ich slov denne pribúdalo 30, 50, 80 a dokonca viac pacientov. Veliteľ Pevnosti v jednom zo svojich listov napísal, že počas epidémie sa stratilo mnoho tisíc ľudí.

Podľa svedka, ktorého vypočúval miestny richtár v súvislosti s iným prípadom, mŕtvych pochovávali na hromadách – v masovom hrobe bolo často šesť až sedem kôp tiel. Morový cintorín sa v rokoch 1710 až 1711 v Komárne nachádzal na dnešnom Kossuthovom námestí, ktoré má za sebou bohatú históriu. Po odznení nákazy bol tento cintorín zatvorený a následne zrušený úplne. Už v 19. storočí totiž námestie slúžilo ako trhovisko.

Text: Bc. Stella Hamranová

Zdroj: Epidémie v dejinách (Kovár, Zajac, Benediková, 2020); christianitas.sk klocher.sk arcanum.com visitkomarno.eu

Fotky zdroj:

titulna: cherwell.org  https://cherwell.org/2018/12/27/the-triumph-of-death-the-black-death-and-european-art/