Za hranicami Juhu – upíri na našom území a slovenský Van Helsing!

Za hranicami Juhu 04.07.2022

O upíroch sme už určite všetci počuli. Najmä za posledných niekoľko desaťročí sa z nich stal doslova fenomén modernej popkultúry. Upíra možno definovať rôzne. Najtypickejším znakom týchto stvorení je vstávanie z hrobov a ubližovanie živým. Upíri majú fyzické telo a často dokonca nadprirodzené schopnosti. A ešte jedna drobnosť… rozhodne nežijú iba v rumunskej Transylvánii!

Postavy upírov môžeme často vidieť zobrazené ako bledých ľudí s výraznými očnými zubami, takzvanými tesákmi a zakrvavenými ústami. Niektoré povesti tvrdia, že tieto stvorenia noci nemôžu vychádzať na slnko, dokážu lietať a dokonca sa meniť na netopiere.

Upíri kedysi a dnes

Upíri sa stali veľmi populárnymi nadprirodzenými stvoreniami najmä po rozšírení kinematografie. A hoci väčšina smrteľníkov na tieto „bájne“ stvorenia neverí, nie vždy to bolo rovnako. Vampirizmus sa v minulosti nebral na ľahkú váhu. Svedčia o tom rôzne vedecké smery a výskumy, napr. etnografia, história či archeológia.

Zmienky o upíroch sa bádateľom podarilo nájsť v ľudových príbehoch našich predkov, v starých písomných záznamoch a dokonca na miestach starých vykopávok. Na území Balkánu to v 18. storočí došlo až tak ďaleko, že vláda z Viedne musela vyslať špecializovaných lekárov, ktorých prácou bola exhumácia údajných tiel upírov. Boli poverení preskúmaním telesných pozostatkov a následným podrobným zaznamenaním svojich zistení a pozorovaní.

„Typickí“ upíri

Upírom sa mohol stať ktokoľvek, kto nejakým spôsobom vytŕčal z radu. V minulosti si takýto titul získali napríklad ľudia exkomunikovaní z cirkvi, nepokrstené deti, kriminálnici, deti narodené so zubami či ženy označované za bosorky. Do radov upírov mohli spadať aj osoby s nejakou telesnou abnormalitou, zlým zrakom, mentálnym postihnutím, samovrahovia alebo tiež ľudia, ktorí neboli riadne pochovaní a neodišli do večnosti v pokoji.

Verilo sa, že ak mal niekto počas života zrastené obočie či nadmerné ochlpenie, takmer s určitosťou sa po smrti stal upírom. Dôležité je však podotknúť, že osoba napadnutá upírom sa týmto stvorením nestala tak, ako to všetci poznáme z filmov. Vampirizmus sa nerozširoval uhryznutím. Človek, ktorého upír napadol, skrátka zomrel.

Zdroj foto: historycollection.com

Už vyššie sme spomínali, že pre upírov sú typické predĺžené a špicaté ostré zuby. Mnohé záznamy našich predkov ale toto tvrdenie vyvracajú. Skutoční upíri tesáky údajne nemali.

Najznámejší z najznámejších

Keď sa povie slovo upír, mnohí si hneď vybavia rumunského grófa Draculu. Vlastným menom Vlad III. bol prezývaný aj ako Tepeš, čiže Napichovač. Valašské knieža žilo ešte v 14. storočí a do histórie sa viac ako udatným bránením svojho územia pred Turkami zapísal hrôzostrašnými legendami. Jeho veľkou záľubou bolo napichovanie tiel nepriateľov na koly.

Známa je legenda o tiahnutí Turkov na územie dnešného Rumunska. Trojnásobnej vojenskej presile velil turecký sultán Mohamed II. Rumunské knieža vedelo, že musí konať rýchlo a bezchybne. V hlave mu skrsol nápad, ktorý fungoval práve vďaka svojej neskutočnej zvrátenosti. Na lúke neďaleko Nargovišťa dal nabodnúť na kôl 20 000 ľudí. Väčšinou išlo o Turkov, ale našli sa medzi nimi aj jeho vlastní poddaní – vrátane žien a detí. Prichádzajúcich Osmanov pohľad na tieto zverstvá natoľko vydesil, že sa otočili a vrátili nazad do Konštantínopola.

Všetky hrôzostrašné príbehy o Draculovi do sveta rozniesol vynález kníhtlače, keď sa v Nemecku začali objavovať pamflety o jeho skutkoch. „Nechal piecť deti, ktoré museli ich matky zjesť,“ píše sa v jednom hanopise. Ani jedna z legiend však nikdy nespomenula skutočnosť, že by sa Dracula živil krvou svojich obetí.

Ako sa vysporiadať s upírom?

Pri podozrení na upíra vo svojom okolí sa naši predkovia obracali na rôzne bezpečnostné opatrenia. Okolo svojho domu alebo domu zosnulého rozsýpali mak, pretože verili veľmi zaujímavej povere – upír musel údajne spočítať každé jedno makové zrnko predtým, než sa vydal loviť svoju potravu.

Mnohé domy boli ovešané a vyzdobené strúčikmi cesnaku, ktorého vôňa mala upíra zastrašiť. „Cesnak či mak sú prastaré ochranné prostriedky. Cesnak znamenal ochranu pred upírmi v rámci mágie podobnosti, keď sa podobné likvidovalo podobným – keďže upírov si ľudia v minulosti predstavovali ako nemŕtve, páchnuce bytosti, likvidovali ich cesnakom, ktorý mal tiež špecifickú vôňu. Mŕtvemu, o ktorom si mysleli, že bude upír, napchali do úst cesnak, a tak ho pochovali,“ vysvetľuje slovenská etnologička Katarína Nádaská pre portál cas.sk.

Výnimkou neboli ani výrazné kríže či zrkadlá. Ak však ani tieto opatrenia nezabrali, muselo sa pristúpiť na omnoho radikálnejšie riešenia. Neraz došlo k vykopaniu tela zosnulého, ktorého podozrievali z vampirizmu. Zosnulého pribili k truhle klincami, prípadne mu zviazali končatiny alebo ho otočili tvárou dolu.

Stávalo sa tiež, že telo mŕtveho dodatočne spálili, prípadne ho zabalili do rybárskej siete alebo zavalili kameňmi. Tiež mu niekedy zapchali ústa, napríklad kameňom, železom, hlinou či makom, prípadne do hrobu strieľali šípy.

Upíri na Slovensku

Šialenstvo okolo upírov neobišlo ani územie dnešného Slovenska. Našlo sa niekoľko pozostatkov mŕtvych, ktorých rôzne časti tiel boli pribité klincami k rakve. Ľudia niekedy zosnulému dokonca prebodli srdce dreveným či kovovým kolom a do truhly vložili divé ruže. Podľa legiend mali nad upírmi veľkú moc. Chcete počuť ešte niečo krutejšie? Niektoré telá sa našli s odseknutou hlavou, ktorá bola následne uložená pri jej nohách.

„Naši predkovia v 17. a 18. storočí veľmi aktívne verili, že existuje upír. Podozrenia na pôsobenie upíra vznikali, ak hynul dobytok a domáce zvieratá, zomierali príbuzní zosnulého či jeho susedia. Spájali sa tiež s epidémiami skutočných chorôb. Upírom boli pripisované hromadné nešťastia ako napríklad mor, živelné a ďalšie pohromy. Príchod upíra do dediny zaznamenali najskôr psi, ktorí začali štekať a potom ostatné zvieratá,“ hovorí Katarína Nádaská.

Na Slovensku bola viera vo vampírov pomerne rozšírená ešte aj v 60-tych rokoch 20. storočia, čo potvrdil výskum etnológa Jána Mjartana na Zemplíne.

Jeden z posledných prípadov takzvaných protiupírskych opatrení pochádza z 80. rokov dvadsiateho storočia. V dedinke na Zemplíne miestni obyvatelia bez úradného súhlasu exhumovali telo muža, ktorého považovali za upíra. Obvinenie na neho padlo až po smrti, ktorá v dedine spôsobila chradnutie a zomieranie obyvateľov či hydiny a dobytku. Povráva sa tiež, že keď ho vykopali, jeho telo nejavilo žiadne známky prirodzeného rozkladu.

Zdroj foto: history.howstuffworks.com

O starom gazdovi s neprajnou povahou sa už počas jeho života povrávalo, že je čarodejník alebo dokonca polovičný démon. Jeho smrť bola pokojná, vo svojej poslednej hodine údajne stále preklínal všetkých naokolo seba.

Mŕtvemu mužovi dedinčania niekoľko mesiacov po jeho smrti odťali hlavu a položili mu ju k nohám. Úrady činy hanobenia mŕtveho neprehliadli a dotyčným dedinčanom udelili trest odňatia slobody. Ešte mnoho mesiacov bol hrob miestneho upíra obsypaný makom a na železnej bráne cintorína visel veľký veniec z cesnaku.

Viete ale, čo je na tomto príbehu najzvláštnejšie? Po zásahu dedinčanov už častá a nečaká smrť miestnych obyvateľov netrápila…

Alžbeta Bátoriová a Mária Terézia

Ľudia sa pred upírmi chránili, okrem maku a cesnaku, aj sväteninami ako kríže a svätená voda. Bohatí šľachtici niekedy zabezpečovali hrobky hrubými múrmi, aby z nich upír nemohol utiecť. Predpokladá sa, že toto bol prípad aj krvavej grófky Alžbety Bátoriovej, ktorá bola známa svojimi krvavými kúpeľmi a pitím krvi mladých dievčat. Šľachtičná zomrela na Čachtickom hrade, no jej hrob sa dodnes nenašiel. Jeho možné uloženie je práve v podzemí čachtického kostola – bol však skrytý tak starostlivo, že nik sa nedostane dnu ani von.

Krvavá grófka Alžbeta Bátoriová Zdroj: badatele.net

Hystériu okolo upírov musela v 18. storočí riešiť aj panovníčka Mária Terézia. Všetko sa malo začať správami z východného Pruska z roku 1721, kde údajne došlo k útokom upírov. Podobné incidenty boli hlásené aj v Habsburskej ríši v rokoch 1725 a 1734.

Medzi najcitovanejšie príbehy patrí prípad Petara Blagojevića zo srbskej dedinky Kisilovy, ktorý údajne začal v roku 1725 po desiatich týždňoch od pohrebu navštevovať svoju ženu. Spomína sa, že za 9 dní napadol v spánku ďalších 9 mužov a niekoľko žien, zahrdúsil ich a vysával im krv. Panika sa šírila a telo exhumovali. Prítomný bol rakúsky štátny lekárnik menom Frombald. Podľa výsledkov mŕtvola nejavila známky rozkladu, zomrelému rástli vlasy, fúzy i nechty. Stará koža povolila a pod ňou sa tvorila nová. Telo bolo v oveľa lepšom stave ako za života. Lekárnik navyše našiel v ústach mŕtvoly zvyšky krvi. Keď o „krvožíznivej mŕtvole zvanej vampír“ napísali noviny Wiener Diarius, panika bola na svete.

Hystériu napokon ukončila práve Mária Terézia, keď nechala svojho osobného lekára van Swietena, aby veci prešetril. Po jeho závere, že upíri neexistujú, vydala zákon, ktorým zakázala otváranie hrobov a hanobenie tiel zosnulých

Zaujímavosť na záver

Milovníci hororu a temnej gotickej literatúry by za kultový román Dracula od írskeho spisovateľa Brama Stokera mali ďakovať aj Slovensku! Nebyť rodáka zo Svätého Jura, toto literárne dielo by možno nikdy neuzrelo svetlo sveta.

Autorovou primárnou inšpiráciou sa stala historická osoba kniežaťa Vlada III., ktorý bol prezývaný Dracula. Príbehy o tomto panovníkovi mu mal vyrozprávať práve istý rodák zo slovenského Svätého Jura. Autor si cenné informácie veľmi vážil a zhovorčivého Slováka patrične odmenil – stal sa predlohou pre slávnu postavu profesora Van Helsinga.

Zdroj foto: kiarayew.com

Ak ste teda ešte nečítali gotický hororový román Dracula, neváhajte a nechajte sa v spoločnosti protagonistu Jonathana Harkera zaviesť do krásnych a tajomných transylvánskych kopcov, ktoré ukrývajú krvilačné tajomstvá krutého grófa. A pre tých z vás, ktorí neradi čítajú, vrelo odporúčame niektoré z filmových či seriálových spracovaní.

Text: Bc. Stella Hamranová

Zdroj: cas.sk tvnoviny.sk ahojmama.pravda.sk