Z bojiska na popravisko. Čo predchádzalo najznámejšej poprave v Nových Zámkoch?

Rákocziho blesk, rafinovaný hrdina i pomstiteľ, smelý vojak a zároveň nemilosrdný ničiteľ, najoddanejší i najzradnejší…  Niekdajší kurucký generál mal mnoho prezývok. Kto však v skutočnosti bol dobrodruh Ladislav Ocskay a aké chodníčky ho priviedli až pod čepeľ novozámockého kata?

Bojovník, dezertér aj vrah

Ladislav Ocskay (Očkaj) sa narodil v roku 1680 v obci Očkov. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, jeho rodičmi boli Krištof a Eva Ocskayovci. Tí syna poslali za štúdiom do Trnavy na jezuitské gymnázium Sv. Vojtecha. Mladý Ladislav ale nevidel svoju budúcnosť v školských laviciach. Po troch rokoch štúdia, v roku 1698, zo školy ušiel  a stal sa členom husárskeho vojska a neohrozene bojoval v pluku grófa Jána Pálffyho. Zúčastnil sa aj niekoľkých ťažení pod velením princa Eugena Savojského. Povráva sa, že práve v tomto období spáchal svoj prvý trestný čin – kat mu za trest uťal jedno ucho. Iba krátko nato mal zavraždiť svojho spolubojovníka z vojenského oddielu, údajne išlo o brata jeho budúcej manželky Ilony. Po vykonaní tohto ohavného činu mal dezertovať. Jeho kroky viedli do Temešváru, kde konvertoval na moslimskú vieru. Nie však dobrovoľne. Mal tak konať z dôvodu, aby ho mesto nevydalo do náruče istej smrti.

S príchodom roku 1699 a uzatvorenia Karlovackého mieru sa vrátil na svoje staré pôsobisko do Pálffyho pluku. Počas trvania Vojny o španielske dedičstvo sa mu dostalo niekoľko vyznamenaní, ktoré mu však nezabezpečili služobný postup na vyššie hodnosti. Konal teda ako mnoho iných husárov – prebehol k Francúzom a pridal sa k podporovateľom Františka II. Rákocziho. Tu dosiahol post poručíka v uhorskom oddiele kráľovskej telesnej stráže. Onedlho sa ale znova vrátil k svojmu pôvodnému pluku pod habsburskú korunu, kde zaujal svoj starý post desiatnika.

Čoskoro opäť dezertoval, mieriac do Uhorska. Cestou narazil na ďalších zbehov, ktorých naverboval pod svoje velenie a spolu začiatkom júna 1703 vtrhli na územie Prešporskej a Nitrianskej župy. V tomto čase sa na spomínanom území začalo rozvíjať povstanie. Ladislav padol v Trnave do zajatia a prepustený bol iba pod podmienkou, že bude dezertérov verbovať priamo do cisárskej armády. Na plnenie tejto podmienky dostal aj finančné prostriedky. Keď sa však dopočul o Rákocziho návrate do Uhorska, spolu so svojim novým oddielom zbehov prestúpil na jeho stranu. Jazdecký oddiel Františka II. Rákocziho násilne vystúpil proti vládnucej dynastii Habsburgovcov.

Vzburu, ktorú na cisárskom dvore považovali len za obyčajné povstanie sedliakov, veľmi podcenili. Neutíchajúce kurucké úspechy, strata banských miest a početné prebiehanie šľachty na stranu kurucov nakoniec donútilo cisára pristúpiť k rozhodnejšiemu konaniu. Rákoczi a jeho oddiely však neúnavne napredovali a posúvali sa vpred. Ladislav Ocskay sa svojou šikovnosťou pomerne rýchlo vypracoval na post plukovníka. S niekoľkými jazdeckými oddielmi v rýchlom slede obsadil významné mestá ako Levice, Krupina či Banská Štiavnica.

Rákocziho blesk či Ohnivé knieža

Už v samotných začiatkoch povstania podnikal Ladislav v sedle veliteľa kuruckých oddielov vpády na Moravu a do rakúskej časti habsburskej monarchie. Takto to išlo niekoľko rokov, až sa z neho stal mimoriadne obávaný veliteľ v službách kniežaťa. Široko-ďaleko bol známy pod prezývkami Rákocziho blesk či Ohnivé knieža. V radoch kurucov sa dokonca začali šíriť mýty a legendy o jeho nedotknuteľnosti a odolnosti voči všetkým zraneniam.

V októbri roku 1703 prišlo k vojenskému stretu medzi kurucmi a oddielmi generála Leopolda Šlika, ktorý verne bojoval v cisárovom mene. Víťazstvo si odniesli habsburskí vojaci, ktorí následne obkľúčili a získali Levický hrad. Vojská Ladislava Ocskaya sa museli stiahnuť až k Lučencu, zatiaľ čo generál Šlik postupoval ďalej smerom na Banskú Štiavnicu. Po získaní banských miest tiahli na Zvolen, kde však generál podcenil ďalší stret s kuruckými oddielmi – cisárske vojská tu utrpeli trpkú porážku.

Vtedy vyzval už vyše 60-ročný cisársky generál Ján Boťáni bojovníkov z radov kurucov, aby sa mu postavili. Sprvu to vyzeralo, že sa žiadneho súpera nedočká. Napokon však vpred vystúpil jediný muž – Ladislav Ocskay, ktorý mal v tej dobe 23 rokov. Súboj na život a na smrť skončil zranením oboch. Cisárske vojská sa oficiálne vzdali 7.12. 1703.

Rákociho vojská znova napredovali, opäť získali Levice a dôležité banské mestá a do konca roka mali v moci už takmer celú oblasť západného Slovenska. Výnimky tvorili Bratislava, Trenčín a Nitra, na východe Prešov a Košice. Vojská sa však 13.12. pokúsili získať aj Bratislavu, na obranu ktorej prišiel samotný vrchný veliteľ cisárskych vojsk princ Eugen Savojský.

Manžel a otec

Už spomínaný rok 1703 bol pre život Ladislava Ocskaya dôležitý rovno z niekoľkých dôvodov. Podľa historických údajov sa pomedzi dezertérstvom a aktívnou účasťou v mnohých bitkách a obliehaniach stihol aj oženiť. Za ženu si vzal Ilonu Tiszovú, mladučkú vdovu po vrábeľskom slúžnom Štefanovi Kováčovi.  Dvojica mala spolu dve deti – syna Jána a dcéru Alžbetu. Ilona zostala po manželovom boku až do jeho smrti. Po nej sa znova vydala. Jej tretím manželom sa stal syn bratranca jej nebohého manžela, Štefan.

Nenapraviteľný zradca

Ocskay nezostal svojej povesti nič dlžný a čoskoro sa obrátil chrbtom aj Rákoczimu. Zlom nastal 2.8. 1708 počas posledného stavovského povstania pod Trenčianskym hradom. Proti kurucom sa postavil už z predošlých bojov poučený generál Siegbert Heister a jeho oddiely. Rákoczi chcel svojich mužov povzbudiť do boja svojou vlastnou účasťou, ktorá sa ale obrátila proti nemu. Počas preskakovania priekopy jeho kôň zakopol a spadol. Obávaný kurucký generál zostal ležať na zemi v bezvedomí, odkázaný na pomoc svojich vojakov. Tí ho pohotovo vyložili späť na koňa a odviezli do neďalekého lesa. Medzi kurucmi sa však začali šíriť správy, že veliteľov pád spôsobil jeho nedobrý zdravotný stav a ubúdajúce sily. Jeho muži spanikárili a jednotlivé oddiely sa začali rozpadať. Donedávna silná armáda sa dala na útek, rozpadlo sa aj obávané kurucké delostrelectvo.

Zranený kurucký veliteľ sa po zdrvujúcej prehre stiahol do Jágra, zatiaľ čo cisárska armáda získavala späť Nitru, banské mestá aj Nové Zámky. Práve tento nečakaný obrat podnietil odchod Rákocziho veliteľov a šľachty z jeho radov. Medzi zradcami sa ocitol aj Ladislav Ocskay, ktorého tesne pred bitkou skontaktoval jeho niekdajší veliteľ Ján Pálffy a presviedčaním dosiahol, aby sa Ladislav do boja nezapojil. Knieža Rákoczi Ocskaya podozrieval zo zrady už dlhšie, ale tá sa skutočne potvrdila až 28.8. 1708, keď začal presviedčať aj ostatných kurucov, aby sa pridali k cisárovi.

Ladislav bol pod cisárskou korunou vymenovaný za plukovníka. Mnohí cisárski dôstojníci ním ale verejne pohŕdali, keďže jeho povesť viacnásobného zradcu sa s ním niesla všade, kam prišiel. Kuruci, ktorých Ocskay presvedčil, aby spolu s ním bojovali za cisára, postupne zutekali späť do služieb Rákocziho. Jeho to však nezaujímalo, s novou mocou v rukách mohol rabovať a pustošiť ešte vo väčšej miere, čo sa ukázalo najmä počas nájazdov v Liptovskej a Oravskej stolici.

Ocskayova zrada vyvolala nepokoje medzi kurucmi, ktorí sa ho rozhodli zajať a potrestať. Na jeho zajatí sa osobne podieľal hlavný kapitán novozámockej posádky Adam Jávorka. Ten dostal správu, že Ladislav aj s vojakmi trávi obdobie medzi vianočnými sviatkami a novým rokom vo Vrbovom, priamo k kaštieli Révajovcov. Kapitán Jávorka sa hneď prvý deň roku 1710 preobliekol a vkradol do kaštieľa, aby zistil cenné informácie o čase Ladislavovho návratu do Očkova. Počas noci ho úspešne zajal a odviedol do novozámockej pevnosti, kde bol Ocskay postavený pred kurucký vojenský súd. Predsedal mu brigádny generál Ján Csajághy (Čajági). Podľa právoplatného rozsudku mal byť Ladislav Ocskay napichnutý na kôl. Na súde však vystúpil jeho brat Alexander, ktorý oddane slúžil novozámockej posádke. Prosil o miernejší trest pre svojho brata, ktorý napokon súd odsúhlasil. Ocskay tak bol odsúdený na popravu sťatím hlavy.

Ladislav sa snažil zaprieť svoju vernosť cisárovi a zdôrazňoval prísahu Rákoczimu. Všemožne sa snažil utiecť smrti, ktorá ho však 3.1. 1710 beztak dobehla. Kat vykonal jeho popravu na súčasnom hlavnom námestí Nových Zámkov. Správy o jeho smrti sa šírili aj vďaka dobovým novinám Mercurius Veridicus ex Hungaria (Pravdomluvný posol z Uhorska), ktoré uverejnili oznam o jeho smrti na titulnej strane. Ani Ocskayova smrť však neprinavrátila zlaté časy kuruckej armády. Tá v roku 1711 definitívne zložila zbrane a po boji na Majténskom poli prisahala vernosť cisárovi. Pomyselnou bodkou, ktorá uzatvorila posledné protihabsburské stavovské povstanie bolo uzavretie satumarského mieru.

Miesto popravy v súčasnosti

V roku 1929 bolo na hlavnom námestí  z niekdajšieho predpokladaného popraviska Ladislava Ocskaya presunuté Súsošie Sv. Trojice. Mesto sa rozhodlo toto miesto označiť čiernymi dlažobnými kockami uloženými v tvare kríža. Až počas neskoršej rekonštrukcie námestia boli dlažobné kocky nahradené bronzovým reliéfom v tvare novozámockej pevnosti s nápisom OL 1710 Novum Castrum.

Zdroj: novezamky.sk historyweb.dennikn.sk novezamkyfotoalbum.sk

Príspevok je dielom stážistky Bc. Stelly Hamranovej.