Tibos Soós: Musíme sa naučiť čestne zvíťaziť a spravodlivo prehrať

Ak sa povie kajak a kanoe v Komárne, tak si jednoznačne pod tou kombináciou predstavíme Tibora Soósa. Meno tohto 70-ročného trénera bolo v priebehu desaťročí skutočne spojené so športom v našom meste, a to najmä vďaka jeho oddanej práci a mnohým vynikajúcim úspechom ako tréner, vrátane olympijských, európskych a svetových medailí. Tibor Soós dostal za svoje koučovacie aktivity štátne vyznamenanie Rádu Ľudovíta Štúra II. triedy od prezidentky Zuzany Čaputovej. Opýtali sme sa legendárneho trénera na začiatky, najväčšie zásluhy, reprezentáciu, budúcnosť a samozrejme na samotné vyznamenanie.

Takmer celý Váš život je sprevádzaný kanoistikou. Ako športovec, tréner a športový manažér ste sa podieľali na propagácii tohto športu a pomáhali mnohým talentovaným športovcom na olympijských, európskych a svetových šampionátoch. Kedy ste však začali so športom? Ako Vás kanoistika našla?

– V tom čase nebolo tak veľa príležitostí na šport ako dnes, tak ako takmer všetky deti som aj ja vyskúšal všetky dostupné športy. Prvýkrát som sa stretol s kanoistikou vo veku 14 rokov v roku 1964. Vtedy som prvýkrát vošiel do vtedajšej kajakárne na mŕtvom samene Váhu. V kanoe som sa ocitol s otcom Juraja Tarra, ale na medzinárodnej úrovni sme nedosiahli významné výsledky. On vyhral majstrovstvá Československa, ale ja som išiel na vysokú školu. Pôvodne som sa učil byť stavebným inžinierom, ale chcel som byť učiteľom. V našej rodine bolo veľa učiteľov a moji rodičia ma pravdepodobne aj z tohto dôvodu nepustili na dráhu učiteľa. Aby som bol presný, tak povedal, že ak chcem umrieť od hladu, nech kľudne budem učiteľom (smiech). Ale pedagogika bola pre mňa vždy príťažlivá, možno aj preto som si rolu trénera veľmi užíval. Vo veku 25 rokov som začal pracovať s deťmi v starej kajakárni. Nikdy by som sa nedokázal živiť len z kajaku a kanoe. Robil som to ako koníček, ale profesionálnym spôsobom. Po zmene režimu som si však mohol dovoliť viac športu a ráno a popoludní som mohol chodiť do kajakárne. Vždy bolo mojím snom čo najlepšie využiť vynikajúci prírodný potenciál Komárna. Prvá kajakáreň bola postavená v roku 1979, ale stále to bola drevená budova. V roku 2001 bola zbúraná a nahradená tou, ktorá je dnes najmodernejším zariadením na svetovej úrovni, hodná športovcov klubu a ich úspechom, ktoré dosiahli.

Aký bol stav športu v našom meste a krajine v 70. rokoch a ako sa v priebehu rokov zmenila popularita kanoistiky?

– Toto, rovnako ako všetko, sa výrazne zmenilo v priebehu rokov. Keď som začal, tomuto športu sa venovali iba v niekoľkých krajinách a po zmene režimu sa stal globálnym športom. Odráža sa to aj na skutočnosti, že 88 krajín sa zúčastnilo posledného svetového pohára a takmer 20 krajín získalo medaily. Stal sa obľúbeným športom a nielen súčasťou konkurenčného športu. Veľa ľudí sa venuje tomuto športu, dokonca aj turisti. Toto samozrejme nie je jadrová fyzika, ale na jej zvládnutie na dosť vysokej úrovni je potrebné veľa skúseností. Ja sám som prešiel dlhú cestu, s mnohými chybami, mnohými porážkami, ale tieto porážky ma viedli k víťazstvu. Vždy hovorím: Musíme sa naučiť čestne zvíťaziť a spravodlivo prehrať. Každý, kto nevie prehrávať, by radšej nemal športovať. Pretože prehier bude vždy viac ako víťazstiev.

Ako tréner slovenskej reprezentácie ste dosiahli mnoho vynikajúcich výsledkov v rôznych svetových súťažiach. Aký bol však váš prvý takzvaný odrazový výsledok a ako ste sa dostali k svojej trénerskej pozícii reprezentantov?

– Prvý skutočne veľký úspech bol v roku 1989, keď sa Attila Szabó stal majstrom sveta na 10 km. Bol to historický úspech, pretože sa stal prvým majstrom sveta nielen za Komárno, ale aj za Československo. Musím priznať, že som to považoval za neopakovateľný výsledok. Potom v roku 1998 vyhrali Michal Riszdorfer a Juraj Bača v K2, prichádzali vynikajúce výsledky z K4 a človek si pomaly začal zvykať na úspech (smiech). Na ceste však samozrejme bolo veľa porážok a prekážok.

Do reprezentácie som sa dostal v podstate cez našich kajakárov. Pretože všetky najlepšie štvorkajaky, singlekajaky a dvojkajaky boli z Komárna, bolo v skutočnosti automatické, že som s nimi mohol pracovať nielen v Komárne, ale aj v reprezentácii. Takto som sa stal osobným trénerom slovenského národného mužstva. Plodmi tohto obdobia sú dve olympijské medaile a niekoľko titulov majstrovstiev sveta.

Ako vidíte súčasnosť a budúcnosť kanoistiky v Komárne?

– V súčasnosti existuje trénerský tím, ktorý vyrastal v kajakárni, a odvážim sa povedať, že robia oveľa lepšiu prácu, ako som ja kedy robil. Samozrejme, že dostali základy, ale v tomto rýchlo sa rozvíjajúcom svete boli veľmi pohotoví a schopní vytvoriť správne podmienky pre dobré výsledky. Panuje tam úžasná tímová práca, už sa zaoberajú so 70-80 deťmi a privádzajú mladých ľudí z diaľky. Popri vysokom počte športovcov nie je nedostatok talentu, takže vidím budúcnosť veľmi optimisticky. Nebojím sa, že v budúcnosti klub nebude vzdelávať vynikajúcich športovcov. Vyžaduje si to, samozrejme, trpezlivosť a talent, ale zvyčajne hovorím, že 30% je talent a 70% je investovaná práca. Ak niekto hovorí, že toto dieťa je talentované, ale lenivé, potom už nie je talentované. Potrebnú fyziku majú samozrejme iba talentovaní, ktorí sú usilovní.

Ak niekto hovorí, že toto dieťa je talentované, ale lenivé, potom už nie je talentované.

Prezidentka Zuzana Čaputová odovzdala 2. januára štátne vyznamenania pri príležitosti 27. výročia vzniku Slovenskej republiky. Vy ste boli vyznamenaný Radom Ľudovíta Štúra II. triedy. Kedy ste sa dozvedeli o vyznamenaní a ako prebiehala ceremónia?

– Tri týždne pred odovzdaním ma zavolali a opýtali sa, či si túto cenu prevezmem. Samozrejme som bol rád a som to prijal, ale nemohol som to nikomu povedať. Profesionálne organizovaná udalosť aj s hlavnou skúškou bola veľmi výnimočná. Spolu so mnou bolo vybratých celkom dvadsať osôb z oblasti verejného, ​​športového a kultúrneho života. Pred odovzdaním prezidentka vošla do miestnosti pre ocenených a bol som prekvapený, ale podľa mena vedela o každom povedať všetko z hlavy. Urobila veľmi dobrý dojem. Mimochodom, môžem povedať, že mám to šťastie, že som sa už stretol s niekoľkými prezidentmi a osobnosťami po pozoruhodnom úspechu. Raz v Bratislave som si mohol dokonca potriasť ruku s anglickou kráľovnou. Tento rok mi bude 70 rokov a do takéhoto veku si už človek , v najlepšom prípade, vie zozbierať zopár úspechov. Mesto Komárno mi už poďakovalo za prácu a Slovenský olympijský výbor mi udelil strieborné kruhy za moju striebornú medailu u olympiády, ale toto bolo prvé štátne ocenenie, ktoré som dostal. V takýchto chvíľach mi napadnú slová Gábora Pressera: „Vyznamenania nie sú zaslúžené, ale ponúknuté,“ (smiech).

Po fantastickom úspechu sa vaša koučovacia kariéra nakoniec skončila pred olympijskými hrami v roku 2012. V týchto dňoch si už možno viac užívate kľud a pokoj. Ako v súčasnosti trávite svoj voľný čas?

– Rád čítam a snažím sa robiť viac športu a cvičenia. Navyše mám 6 vnúčat, takže sa vôbec nenudím. Avšak nemohol som a nechcel som sa dištancovať od kajaku. Je to stále neoddeliteľná súčasť môjho života. Keď môžem, idem von do kajakárne a ak je potreba, naďalej pomáham v okolí klubu. Čo povedať, že chýba mi to prostredie. Klubový život bol vždy neoddeliteľnou súčasťou kanoistického priemyslu. Všetko sme zažívali spolu. Či už ide o narodeniny, meniny, akékoľvek stretnutia, úspechy alebo neúspechy. Naozaj ako jedna rodina.

Z maďarskej verzie Soós Tibor: „Becsületesen nyerni és tisztességgel veszíteni“ pre januárové číslo mesačníka AhojSzia

Pôvodný text: Ádám György

Preklad: Bianka Pontyová