Svedectvo koľajníc novozámockej železnice. Aké vzostupy a pády zažila dôležitá železničná križovatka?

Železničné trate v železničnom regióne Nových Zámkov boli vo veľkej miere postavené ešte za čias Rakúsko-Uhorska medzi rokmi 1874 až 1914. Hoci dnes sú Nové Zámky významnou železničnou križovatkou, nie vždy tomu bolo rovnako. V minulosti ich predbehli Palárikovo aj Šurany, čo znamenalo, že Novozámčania mohli do Nitry a Zlatých Moraviec cestovať jedine cez Palárikovo.

Dňa 16.12. 1850 prešiel novozámockou stanicou prvý vlak, ktorý vypravili z Viedne a smeroval do Pešti cez Bratislavu a Nové Zámky. Cesta trvala až 12 hodín. K tejto príležitosti slúžil omšu na novozámockej stanici ostrihomský arcibiskup János Scitovszky. Takže hoci prvý vlak prešiel novozámockou stanicou už v roku 1850, mesto sa križovatkou stalo až v roku 1900 po vybudovaní trate medzi Novými Zámkami a Šuranmi.

Vedenie mesta v roku 1926 navrhlo, aby sa mesto spojilo s Kolárovom za pomoci elektrickej dráhy – chceli urýchliť prepravu zeleniny a ovocia do ostatných častí štátu. Tento návrh bol zverejnený aj v novinách Érsekujvár és Vidéke 24.10. 1926.

Presný dátum výstavby novozámockej stanice sa nezachoval. Železničná trať a samotná železnica boli postavené mimo mesta. O bezpečnosť cestujúcich, ktorí sa počas noci presúvali z mesta na stanicu a opačne, sa teda od roku 1863 starala patrolná služba, ktorá pozostávala z dvoch hajdúchov. Dopravu medzi mestom a stanicou zabezpečovali takzvané fiakre. V roku 1911 bolo v meste oficiálne registrovaných až 30 fiakristov. Tento druh dopravy bol v meste funkčný až do päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. S dopravou okrem fiakristov pomáhali od roku 1923 aj dva autobusy. Zvládať nápor premiestňujúcich sa cestujúcich pomohli následne korigovať aj taxislužby. V istú dobu tak bolo v meste spolu až 72 taxikárov a fiakristov.

Pál Hamar, predseda miestnej sporiteľne a obyvateľ mesta, vo svojom spise z roku 1863 nazval železničnú stanicu ozdobou mesta. V strede prízemná a po bokoch poschodová budova bola v tej dobe priam veľkolepá. Vychýrená staničná reštaurácia bola cestujúcim k dispozícii dvadsaťštyri hodín denne. Od roku 1919 zamestnávala až 60 zamestnancov a naraz dokázala obslúžiť vyše 100 zákazníkov. Zaujímavosťou taktiež bolo, že pri príchode aj odchode vlaku na nástupišti hrala cigánska kapela Rákócziho pochod.

Novozámocká výhrevňa bola dokončená v roku 1851. Mala približne 130 pracovníkov a štyroch riadiacich pracovníkov – vedúci, hlavný inžinier, dielmajster a účtovník. V roku 1859 bola prestavaná tak, aby dokázala zastrešiť 12 parných rušňov a 20 vozňov, okolo ktorých pracovalo až 400 zamestnancov. Štatistická ročenka z roku 1892 uvádza, že novozámocké železničné dielne boli vybudované ako filiálka budapeštianskych. Pamätná kniha spomína masívny požiar, ktorý v máji roku 1924 zničil až jednu tretinu zásobovacieho skladu a železničných dielní. Aj preto boli v nasledujúcich dvoch rokoch dielne a sklad preložené do Trnavy. Stavebné družstvo železničiarov Slovenský domov sa v roku 1924 pustilo do výstavby železničiarskej kolónie za Troma mostami. Vybudovali až 105 bytových jednotiek. Na žiadosť miestnych obyvateľov bola pre ich najmenšie deti vybudovaná trojtriedna Kollárova Pudová škola, aby tak nemuseli dochádzať do škôl v meste. Robotnícka telovýchovná jednotka dala postaviť pri železničiarskej kolónii Robotnícky dom.

Všetky budovy patriace k železnici boli počas druhej svetovej vojny úplne zničené. Nové Zámky museli čeliť trom veľkým bombardovaniam v dňoch 7.10. 1944, 14.10. 1944 a 14.3. 1945. Najhoršie bolo práve 7.10. 1944 krátko popoludní – zasiahlo oblasť železničnej stanice aj priľahlej železničnej kolónie. Bombardovanie odstavilo z prevádzky celé rušňové depo. Na tomto území sa našlo až 364 bombových kráterov.

Podľa pamätnej knihy železničnej stanice sa zachovala iba vodárenská veža (viď. na fotografii). Zničených bolo aj 40 rušňov a 1370 plne naložených vozňov. O život počas bombardovania v okolí železničnej stanice prišlo približne 4 000 cestujúcich.

Budovy železničného uzla boli do istej miery opravené, prípadne sa postavili provizórne verzie, ktoré sa však využívali nasledujúcich 20 rokov. Rekonštrukcia rušňového depa začala až v roku 1966. Ukončená bola v roku 1975, ale ešte ďalších 15 rokov sa pokračovalo na následnom dokončovaní svojpomocne, prípadne za pomoci rôznych dodávateľov. Najhoršiu ujmu utrpela opravovňa vozňov, ktorá až 30 rokov pracovala v provizórnych podmienkach. Nové priestory sa budovali svojpomocne. Z pôvodných budov zostali zachované, okrem vodárenskej veže, i vodáreň rušňového depa a kasárne vlakových či rušňových čiat.

Novú budovu železničnej stanice dokončili v roku 1971 a do prevádzky bola odovzdaná za prítomnosti ministra dopravy. Dispozičný návrh vypracoval Ing. Imrich Csintalan, prijímaciu budovu navrhol Ing. arch. Vojtech Fifík, ktorý sám dozeral na jej realizáciu. Na výstavbu bolo použitých vyše 25 miliónov Kčs. V tej dobe to bola krásna stavba s moderným interiérom, dreveným a mramorovým obložením, galériou, kultúrnym strediskom aj čakárňou pre deti. Vo vestibule vznikla aj vykladaná fontána s mozaikou a erbom mesta – vytvoril ho Novozámčan Ernest Zmeták (viď. na fotografii). V súčasnej dobe má stanica 4 nástupištia a 10 koľají. Na poschodí možno nájsť stálu expozíciu s fotografiami a pozostatkami z bombardovania mesta, rovnako ako sochu sv. Kataríny, ktorá je známa ako patrónka železničiarov.

Ak si uvedomíme, že v roku 1830 britský inžinier a vynálezca George Stephenson zostavil základné usporiadanie parného stroja, a o dvadsať rokov neskôr stál parný rušeň v železničnej stanici Nové Zámky, je treba uznať pružnosť zavádzania novej techniky do života. Na záver preto prikladáme historické záznamy, ktoré vypovedajú o neustále stúpajúcom aj klesajúcom využívaní železničnej dopravy. 

Zdroj: rail.sk novezamky.sk mynovezamky.sme.sk novezamkyfotoalbum.sk

titulná fotka: nzalbum.sk

Autorský príspevok stážistky Bc. Stella Hamranová