Erik Vlček o ceste na rekordnú šiestu olympiádu: Toto je to, prečo to ešte stále robím

Rýchlostný kanoista Erik Vlček má na konte tri olympijské medaile a tento rok sa môže stať prvým Slovákom, ktorý sa na olympiáde ocitne po rekordný šiestykrát! V Tokiu bude štartovať v K4 na 500 m spoločne so Samuelom Balážom, Denisom Myšákom a Adamom Botekom. Rozhodlo sa tak na poslednú chvíľu – v internej kvalifikácii na bratislavskom Zemníku v súboji s Csabom Zalkom. Aké boli jeho začiatky a čo hovorí na svoju terajšiu „káštvorku“? Opýtali sme sa ho!

Erik Vlček jednoznačne patrí medzi hviezdy vo svete kajaku. Ten neberie len ako šport alebo prácu ale hovorí, že kajak je niečo, čo ho každý deň motivuje a je jeho poslaním. Počas posledných týždňov sa so svojou terajšou posádkou v K4 veľmi intenzívne pripravujú a olympijské hry v Tokiu. Našťastie, sa mi ho medzi dvoma tréningami podarilo presvedčiť na pár slov a tak Erik Vlček – rekordman medzi slovenskými olympionikmi, veľmi skromne porozprával nie len o pocitoch, ohľadom terajšej olympiády, ale aj o svojich začiatkoch a priateľstve s bývalým profesionálnym športovcom Jurajom Tarrom.

Ako ste sa vlastne dostali ku kajaku?

Vtedy som mal 7 rokov a rodičia ma zobrali na hrádzu k terajšej kajakárni. Nikdy sme sa o kajaku nerozprávali a doteraz neviem ako prišli k tomuto nápadu. Ale v tom čase bol kajak celkom vychytaná téma, keďže už vtedy sme mali v meste majstra sveta Attilu Szabóa. Pamätám si na ten deň celkom jasne, keďže bolo leto a bolo veľmi teplo a z hrádze som videl ako deti krúžili popri brehu v kajakoch. Vtedy sa ma rodičia spýtali, či by som to nechcel vyskúšať a povedal som si, že pôjdem do toho.

Nebolo to skoro v siedmich rokoch?

Ani by som nepovedal, keďže na začiatku nás naučili rôznym bezpečnostným úkonom. Celý čas sme na sebe mali vesty a naučili nás, že čo treba robiť, keď sa prekotíme v kajaku. Okrem toho sme boli stále len pri brehu a pod neustálym dohľadom. Na tú bezpečnosť sa veľmi dbá. Ale spätne, keď si na to spomeniem, tak 7 rokov je celkom skorý vek. Optimálne je začať s kajakom od 8 – 9 rokov. Nad 10 rokov je už ťažké sa do toho dostať.

Takže 7 rokov je vek pre budúcich olympionikov?

(smiech) Deti môžu začať súťažiť až od 10 rokov, takže ja som sa tu takmer tri roky len motal, bez nejakých pretekov.

Pamätáte si na svoje prvé preteky?

Prvá moja súťaž bola tu v Komárne a pamätám si ju celkom dobre. Trénoval ma Zoltán Szabó, išiel som na 2 kilometre a do cieľa som vošiel ôsmy.

Kedy ste zaznamenali svoje prvé veľké úspechy?

Ja som si na úspech musel dlho počkať. Možno prvá vážnejšia medaila prišla z majstrovstiev Slovenska na dlhých tratiach v K2, kde sme došli tretí. Vtedy som mal 15 rokov a pretekali sme so staršími. Potom to už išlo nejak postupne ale vo svojej kategórii som mal vždy silnú konkurenciu, nikdy som nebol najlepší. Na prvé úspechy som si počkal až do svojich 17 rokov. Vtedy som prvýkrát vyhral na Trenčianskej regate ako K1 na 500metrov. Vždy som sa pohyboval okolo toho 3-4 miesta a potom pekne postupne som sa zlepšoval až som v seniorskej kategórii začal predbiehať tých, ktorí boli rovnako starí ako ja a dokonca som začal dobre jazdiť aj medzi mužmi. Tam som získal prvú medailu už ako 18-ročný a svoju prvú zlatú medailu v seniorskej kategórii som získal ako 20-ročný.

Spomínate aj K1 ale teraz pádlujete v K2 a K4. Ako Vám je lepšie?

U nás je základom, aby bol každý dobre pripravený aj individuálne. Počas celej svojej kariéry trávime v K1 až 90% času. Zo začiatku je každý v K1 a až neskôr sa začne špecializovať. To potom už tréneri zhodnocujú a vidia, že ktorí ľudia by si spolu sadli a či by mali skúsiť napríklad aj K2 alebo K4. Človek takto môže zistiť, že sa mu tak lepšie pádluje a môže byť súčasťou aj posádkových lodí a skúsiť tak aj iné disciplíny. Ja som mal vždy šťastie na to, že som mal okolo seba šikovných chalanov a mali sme rovnaké ciele a rovnako tvrdo sme pracovali. Aj vďaka tomuto som vždy skončil v K2 alebo K4. Nikdy som nebol individuálny typ, že by som chcel ukázať aký som silný v K1.

Ako to bolo s vaším dlhoročným parťákom Jurajom Tarrom? Sadli ste si ihneď?

Ďuro bol odo mňa o dva roky starší a vlastne sme spolu vyrastali. Zo začiatku s ním nemalo význam pretekať v K2, keďže sme okolo seba mali tak dobrých chlapcov z Komárna, že sme s nimi jazdili K4. Až neskôr prišiel Peter Likér s tým, že skúsme spolu K2, ale aj tam sme sa museli zo začiatku hľadať. Zo začiatku bol Ďuro vpredu ale nevedel sa s tým nejak stotožniť, tak sme sa vymenili a mne sa pádlovalo lepšie vpredu, tak sme tak ostali. Následne sa objavili spoločné výsledky a úspechy.

„Nikdy som nebol individuálny typ, že by som chcel ukázať, aký som silný v K1.“

Teraz idete v poradí na svoju šiestu olympiádu. Pamätáte si ešte na tú prvú v Sydney z roku 2000?

Samozrejme, že si na ňu pamätám. Nie úplne detailne, ale pamätám si na ňu. Mal som vtedy len 18 rokov a pre mňa to bol veľký zážitok vycestovať na takéto preteky. Cestovali sme veľmi dlho a to bolo prvýkrát čo som sa ocitol tak ďaleko od domova a dokonca na takej obrovskej udalosti ako je olympiáda! Myslím si, že to potom naštartovalo celú moju kariéru. Olympiáda vo mne vyvolala také nadšenie pre šport, že som prišiel na to, že toto je to prečo to robíme. Vidieť tých najlepších športovcov, byť súčasťou celého toho olympijského zmýšľania, hnutia a pretekov bolo to, čo ma motivovalo celý zvyšok kariéry.

Svoju prvú medailu na olympiáde ste si vybojovali v Aténach v roku 2004. Tam ste boli s bratmi Riszdorferovcami a s Jurajom Bačom. Ako si spomínate na tieto časy?

Po tej olympiáde v Sydney ani neviem ako sme sa k tomu dopracovali, ale v jeden deň som prišiel na tréning a Tibi bácsi (tréner Tibor Soós) povedal, že ideme trénovať K4 a budeme tam sedieť my. Juraj Bača s Michalom Riszdorferom boli už vtedy majstrami sveta v K2 a nechápal som, že čo tam ja vlastne robím, podľa čoho ma vybrali. Poslušne som si sadol do tej lode (smiech) a bol to pre mňa, ako mladého chlapca, veľký zážitok sedieť v jednej lodi s majstrami sveta. A fungovalo to! Boli sme z jedného mesta, mali sme spoločné ciele, spoločného trénera, všetko do seba zapadlo a tak aj veľmi rýchlo prišli prvé úspechy. Už prvý rok sme zvíťazili na majstrovstvách Európy a tak bola od nás očakávaná aj medaila z majstrovstiev sveta. Tam sme nepriniesli svoju najlepšiu formu a nepodarilo sa nám to ale ďalšia sezóna patrila už len nám.

Aký je to pocit byť prvým Slovákom, ktorý sa zúčastnil rekordného počtu olympiád?

Keď som si uvedomil, že tu je taká možnosť zúčastniť sa svojej rekordnej šiestej olympiády, tak som pochopil, že toto je to, prečo to ešte stále robím, prečo ma to baví, prečo vládzem a prečo každý deň vstanem a som ochotný trpieť na tých tréningoch. Keď som videl, že tu je táto šanca, tak som si povedal, že idem do toho, urobím maximum a nevzdám sa lebo chcem ísť na tú šiestu olympiádu a našťastie sa mi to podarilo.

Bolo veľa prekážok, ťažkých dní a nocí, do toho som mal pred rokom aj zranenie nohy, takže to nevyzeralo ružovo, ale tu je dôkaz toho, že keď človek verí svojim snom a ide si za svojim cieľom, tak je schopný naozaj veľkých vecí a všetko je možné.

Dobre som pochopila, že vaše miesto v terajšej olympijskej K4 bolo potvrdené až po internej kvalifikácii na bratislavskom Zemníku v súboji s Csabom Zalkom?

Áno, finálna zostava sa potvrdila dosť neskoro. Vlastne sme boli piati na štyri miesta, takže bolo potrebné rozhodnúť, že kto bude sedieť v tej lodi na olympiáde. Veci sa vyvinuli tak, že sa rozhodovalo medzi mnou a Csabom Zalkom v jednom fér súboji na Zemníku. Išli sme jeden na jedného a zvládol som to lepšie, takže budem sedieť ja v tom štvorkajaku. Teda skôr tam mám miestenku, snáď nič do toho nepríde a aj v tom kajaku budem sedieť (smiech).

Vystriedali ste už mnoho „kolegov“ v lodi. Čo hovoríte na svoju terajšiu zostavu? Ide o pomerne mladých ľudí.

Mladí chlapci sú naozaj v najlepšom veku, v top forme súťažiť. Zažili už ťažké preteky, takže sú ideálne nastavení na to, aby sa dostavil aj nejaký úspech. Naozaj som rád, že mám túto možnosť sedieť s nimi v tom štvorkajaku a, že spoločne zabojujeme o medailu. Ja zároveň dúfam, že budem môcť prispieť nie len svojimi skúsenosťami, ale aj tým, že svedomito zabojujem a podám maximálny výkon.

Začiatkom roka som robila rozhovor aj s mladou kajakárkou Lisou Mariou a ona na rovinu povedala, že trénovanie s olympionikmi akým ste napríklad aj vy, je pre ňu veľkou motiváciou. Vnímate seba ako nejaký idol alebo vzor?

Nie, vôbec. V tomto ohľade som ja veľmi skromný. V kajakárni som vyrastal medzi staršími chalanmi, takže tu nebol žiadny priestor na to, aby si tu niekto o sebe niečo myslel, lebo bol hneď uzemnený (smiech). Ale ja som veľmi rád, že to je takto. My tvoríme takú dobrú partiu, že tu sa nikto nad nikým nepovyšuje a nikto si nemyslí viac o sebe. Ja som sa naučil veľa od starších, ako od Jura Baču napríklad. Ajkeď bol starší, mal viac skúseností, tak som od neho nikdy nepociťoval povýšenecké správanie alebo, že on je majster sveta a ja som nikto. On bol takým príkladom pre mňa, že áno, takto sa správa ozajstný športovec. Ja som si toto od neho zobral a snažím sa učiť aj terajších mladých, aby ostali skromní a nelietali v oblakoch.

Ale zas predsa to nie je len tak doniesť domov olympijské medaile. Ľudia na vás vzhliadajú…

Áno. Jednoznačne to je dobrý pocit, keď vás zastavia v obchode a spýtajú sa, že ako sa máte, ako sa vám darí, ako sa chystáte a pritom tých ľudí vôbec nepoznáte. Je to dobrý pocit.

Začiatkom tohto roka som robila rozhovor s Jurajom Tarrom a hovoril o vás s veľkým rešpektom a vraj ste ako bratia. Naozaj si tak dobre rozumiete?

S Ďurom sme toho zažili veľmi veľa. Čo už išlo o preteky alebo sústredenia, tak sme boli spolu ubytovaní a všetok čas sme trávili spoločne. Na vode sme boli tak často spolu, že keď sme boli v K2, tak sme si takmer videli do hlavy. Už sme vedeli, že kto, čo urobí, ako zareaguje. Naozaj sme sa poznali až príliš dobre.

On už skončil s kajakom na profi úrovni, ale ste stále v kontakte? Zvyknete si spolu zacvičiť?

Ďuro skončil s kajakom len nedávno a zrejme si potrebuje od tohto športu trošku oddýchnuť, kým sa k nemu dostane znova späť. Vrátil sa a trénuje, i keď nie seba ale malé deti. Zrejme si potrebuje trošku užiť to ničnerobenie. My tu od tých 7 rokov trávime denno-denne veľa času a človeka to môže aj unaviť a tak si potrebuje od toho kolotoča trošku oddýchnuť. Sú takí, ktorí znova po rokoch začnú trénovať, ale sú aj takí, ktorí už nesadnú do kajaku.

A už mám na vás len poslednú otázku.  Čo myslíte, prinesiete si domov medailu z Tokia?

Bude to veľmi náročná olympiáda, podmienky budú veľmi náročné a bude to iné, ako to čo sme doteraz poznali. Očakávam veľké obmedzenia, množstvo testovaní a bude to fungovať na inom princípe ako doteraz. Človek nebude mať takú voľnosť ako predtým, ale my na toto všetko sme pripravení a z tohto hľadiska to nebude tragédia. Ja len ľutujem chalanov, že ich prvú olympiádu nezažijú v plnej paráde, so všetkým, čo k tomu patrí.

Pokiaľ všetko vyjde tak, ako má, tak je šanca na medailu. Vieme, že Nemci a Španieli sú veľmi silní súperi, takže boj o prvé miesto bude prebiehať medzi nimi, ale boj o to tretie miesto je otvorený a dúfam, že bude prebiehať medzi nami, Rusmi a Bielorusmi. Ich považujem za našich najväčších súperov v boji o to tretie miesto.

Olympijské hry v Tokiu začínajú 23. júla a budú sa konať bez divákov. Erik Vlček bude štartovať v K4 na 500 m spoločne so Samuelom Balážom, Denisom Myšákom a Adamom Botekom.

Zdroj titulnej foto: TASR