Kajak má v meste Komárno bohatú históriu, ktorá pretrváva až dodnes. Profesionalitu, vytrvalosť a úspech potvrdzujú aj miestenky terajšej K4 na olympiádu v Tokiu, ktorá začína v piatok 23. júla. Pri tejto príležitosti sme sa rozhodli vyspovedať komárňanské elity zo sveta kajaku, ktoré majú na konte nie len európske ale aj celosvetové úspechy!
Otec komárňanského kajaku, zakladateľ prvej lodenice v Komárne a trénerská legenda najväčšej kajakárskej elity. Za toto všetko sa považuje Tibor Soós, ktorý za svoje úspechy a oddanosť voči kajaku získal štátne vyznamenanie Rádu Ľudovíta Štúra II. triedy od prezidentky Zuzany Čaputovej. Aké má spomienky na prvého úspešného kajakára Attilu Szabóa a čo hovorí na terajšiu posádku K4, ktorá sa chystá do Tokia? Spýtali sme sa ho.
Ako tréner slovenskej reprezentácie ste dosiahli mnoho vynikajúcich výsledkov v rôznych svetových súťažiach. Aký bol však váš prvý odrazový mostík a ako ste sa dostali k svojej trénerskej pozícii reprezentantov?
Kajaku som sa venoval do svojich 24 rokov, ale nebol som veľmi úspešný. S otcom Juraja Tarra sme pretekali v juniorských kategóriách, ale neboli sme tak úspešní ako terajší chalani, ktorí sa dostali aj na olympiády. Ja som vždy chcel byť učiteľom, ale v rodine máme množstvo učiteľom, tak ma do toho rodičia odhovárali. Skončil som síce úspešne na vysokej škole stavebníckej, ale keď som sa ako 28-ročný znova vrátil do Komárna, tak som sa v tréningovom centre začal venovať malým žiačikom na Mŕtvom ramene Váhu. Potom v roku 1979 sa nám podarilo postaviť prvú lodenicu a následne v roku 2001 vyrástla nová. Táto infraštruktúra bola základom pre to, aby tu deti mali vhodné podmienky na tréning a aby bol tento šport atraktívny.
Aký prvý úspech sa podaril kajakárom pod vaším vedením?
Mali sme na konte už majstrov Československa a potom aj Slovenska ale prvým veľkým úspechom pre klub bolo to keď sa zúčastnila K2 Viszla a Attila Szabó majstrovstiev sveta v Mechelene v roku 1985. To boli naši prví pretekári, ktorí sa dostali na majstrovstvá sveta. Ďalším veľkým úspechom bolo to, keď v roku 1989 získal Attila Szabó titul majstra sveta na trati 10 kilometrov. Bola to premiéra a zároveň úspech v každom smere. Attila bol v tom roku vyhlásený aj za najlepšieho športovca Československa. Vtedy sme sa dostali do povedomia v celom štáte.
Vtedy sa to rozbehlo smerom k tým olympiádam?
Áno. Po tom sa tu všetko zrazu rozbehlo. Nahrnulo sa sem veľa detí, lebo každý chcel trénovať s majstrom sveta. Prevrat prišiel v roku 1990, kedy sme už mohli chodiť na sústredenia do zahraničia ako napríklad Taliansko, Spojené štáty americké, Nemecko a Maďarsko. Tá otvorenosť nám ešte viac pomohla. Ďalším z úspechov, ktorý som si myslel, že sa za mojej éry už nedostaví, bol v roku 1998 kedy Michal Riszdorfer a Juraj Bača vyhrali titul majstra sveta v Maďarsku a v 1999 sa im to podarilo znova a potom prišli aj olympiády. Prvýkrát si nás svet všimol v roku 2002, kedy sa K4 v zložení bratia Riszdorferovci, Juraj Bača a Erik Vlček stali majstrami sveta 500m a 1000 metrov. Do Atén sme následne v roku 2004 išli ako veľkí favoriti. Tam sa nám aj podarilo získať bronz, čo bolo prvou medailou pre Komárno. To bola veľká oslava.
Ku ktorej olympijskej medaile ste ešte pridali ruku?
Moja trénerská práca ešte súvisela so striebornou medailou z Pekingu z roku 2008. Tam nám Bielorusi prekazili plány. Potom sa pred Londýnom táto posádka rozpadla a odvtedy kajakárov vedie Peter Likér. V Rio de Janeiro získala posádka pod jeho vedením tiež striebro. Tam už bola aj posádka nová a pripravoval ich Peťo.
Ktorý z úspechov považujete za najväčší?
Je to veľmi ťažká otázka ale keby som si mal vybrať tak asi najviac som prežíval prvú zlatú medailu z majstrovstiev sveta. Tú získal Attila Szabó v Plovdive v roku 1989 v K1 na 1000 metrov. To sme 45 minút tŕpli, či to vyjde. Následne v Szegede to bola dvojica Michal Riszdorfer a Juraj Bača, ktorý som už spomenul. Tam bola veľmi silná konkurencia a veľmi veľké množstvo divákov.
Čo sa týka olympiád, tak sú veľmi špecifické lebo sú oveľa viac medializované. Ja pripisujem oveľa väčšou pozornosť a význam majstrovstvám sveta.
Čo hovoríte na terajšiu zostavu K4, ktorá sa chystá na OH do Tokia?
Terajšia posádka má zmenené a sťažené podmienky v porovnaní s posledným Riom. Namiesto 1000 metrov sa jazdí už len 500 metrov. Pri tejto trati sa už ani najmenšia chyba nedá korigovať. Osobne si ale myslím, že táto posádka má nábeh na medailu. Je peknú dúfať v zlato, ale reálne môžeme hovoriť o takom treťom mieste. Kvôli protipandemickým opatreniam bude táto olympiáda veľmi špecifická a ešte aj teraz sa môže hocičo stať, ale chlapci na čele s Peťom Likérom sú na všetko pripravení. K2 v zložení Adam Botek a Samuel Baláž majú taktiež veľmi veľké šance na medailu.