Bosorky – rozprávkové bytosti alebo reálne osoby? Potulovali sa čarodejnice aj ulicami južného Slovenska?

Zacestujme si v čase a vráťme sa o niekoľko storočí späť. Konkrétne do doby, kedy sa naprieč svetom vo veľkom rozšírila viera v existenciu čarodejníc. Bytostí, ktoré vydesení ľudia považovali za viac ako smrteľníkov, ale menej ako bohov. Bytostí, ktoré začali vystupovať ako hlavné postavy v desivých príbehoch a legendách, ktorými dospelí strašili samých seba a rovnako svoje deti pred spaním. Vraveli o nich, že sú posluhovačkami diabla, ktoré sa po temných nociach schádzajú niekde hlboko v lese a okolo ohňa tancujú s démonmi. Iní zas tvrdili, že sa menili na vlkov a zvieracou rečou sa medzi sebou rozprávali o zle, ktoré od posledného stretnutia vykonali.

Čarodejnícke procesy sa vo svete vykonávali medzi rokmi 1450 až 1750 a hrubý odhad obetí sa šplhá k desivým hodnotám – od 100 000 až po 500 000 obetí. Posledné popravy čarodejníc sa podľa dejín odohrali na konci osemnásteho storočia. Aspoň čo sa územia Európy týka. Afrika a Ázia v tomto besnení pokračovali aj naďalej. V štátoch ako Saudská Arábia či Kamerun sa ešte aj do dnešného dňa nachádzajú organizácie, ktoré sú striktne proti akémukoľvek prejavovaniu čarodejníctva.

Kladivo na čarodejnice

Autormi tzv. Kladiva na čarodejnice (Malleus maleficarum) boli dominikáni Heinrich Kramer a Jakob Sprenger, ktorí knihu za pomoci tlače vydali v roku 1487. Ide o jednu z prvých kníh vôbec, ktoré svetlo sveta uzreli za pomoci kníhtlače. Ako čas postupoval, dielo si vybudovalo silnú povesť. Stalo sa najčastejšie používaným zdrojom informácii o čarodejníctve ako takom. Kniha veľmi výrazne ovplyvnila predstavy, ktoré ľudia o čarodejniciach mali, až sa na samom vrchole lovov na tieto „stvorenia“ stala akousi neoficiálnou pomocnicou všetkých lovcov čarodejníc. Po Biblii za z nej v tej dobe stala druhá najpredávanejšia kniha, vyšlo z nej približne tridsaťtisíc exemplárov.

Čarodejnícke procesy na Slovensku

Na území dnešného Slovenska čarodejnice privádzali pred súd a následne mučili, stínali, vešali či pálili v mestách ako Bratislava, Komárno, Šamorín, Trenčín, Štítnik, Trnava a v mnohých ďalších malých mestečkách, ale už aj rozvíjajúcich sa mestách. Do rúk lovcov čarodejníc mohli padnúť ľudia za činy akými bolo napríklad urieknutie kravy, užívanie liečivých byliniek, konzumácia čerstvého ovocia počas zimných mesiacov alebo také maličkosti, akými sú znamienka či bradavice.

Najviac odsúdených a popravených duší sa viaže k histórii mestečka Krupina, ktoré sa v dávnej dobe prehlasovalo za slobodné kráľovské mesto. Mešťan Andrej Kramer pred magistrátom v roku 1620 obvinil z bosoráctva miestu ženu, Zuzanu Semelínovú. Tá mala údajne začarovať jeho dieťa, ktoré následne osleplo, okrivelo a odmietalo prijímať akúkoľvek potravu. Obvinená Zuzana sa počas vypočúvania priznala, že k čarovaniu ju priviedla pred dvanástimi rokmi jej bývala pani. Okrem očarovania Kramerovho dieťaťa sa priznala aj k iným činom – nemenovanej žene dala vypiť živé striebro, na ulicu vylievala smrteľne prekliatu vodu a ľudí chodila dáviť do ich domovov. Semelínová sa, spolu so svojimi tovariškami Neštou a Veronikou, údajne premieňali na mačky a na kraj privolávali ničivé mrazy či búrky. Po ich priznaní magistrát rozhodol o spôsobe smrti – ženám boli niže dolnej mestskej brány sťaté hlavy. Povery hovoria, že kat ich telá do zeme uložil na rovnakom mieste a môžu sa tam nachádzať dodnes. Posledné čarodejnice si v Krupine vypočuli svoje rozsudky smrti v roku 1741. Tri ženy – Anna Štibicka, Judita Pelioniska a Doriša Koziarka boli upálené na hranici. Ich smrťou sa datuje posledná poprava čarodejníc v strednej Európe.

Čarodejnica z Komárna

Svätá inkvizícia, ktorá vo svete preberala zodpovednosť za hon na čarodejnice, na území Slovenska neexistovala. Súdne procesy tak spadali pod svetskú moc – zemepanské alebo stoličné súdy. Počas dvoch storočí sa na území Uhorska zaznamenalo 554 prípadov čarodejníctva. Súdne zápisy a kroniky sa v niektorých prípadoch záhadne stratili a preto nemožno jednoznačne povedať, koľko odsúdených skutočne poputovalo na popravisko. Zo zachovaných záznamov sa ale historici prikláňajú k číslu 403.

V roku 1517 sa pred súdom ocitli dve obvinené ženy z Košíc. Obe boli mučené a následne podrobené ordálu vodou – išlo o skúšku, kde zviazanú ženu ponorili do hlbokej vody a čakali, či sa oslobodí. Ak sa jej to podarilo, prehlásili ju za bosorku a následne popravili. Ak sa neoslobodila, dokázala svoju nevinu. Práve neschopnosť vymaniť sa zo zajatia zachránila život aj obom obvineným ženám, keďže sudca ich životy ušetril.

Niekoľko desaťročí Slovenskom neotriasol ani jeden čarodejnícky proces. Znova sa však naplno rozbehli v roku 1574, kedy obvinené ženy najčastejšie upálili na hranici. Jedným dychom je však nutné dodať, že nie všetky procesy museli končiť fatálne. Dôkazom možnej záchrany je aj jeden z najznámejších procesov oslobodenia v histórii lovu čarodejníc na našom území. Jeho účastníčkou bola nemenovaná žena z juhu Slovenska, konkrétne z hraničného mesta Komárno. Po obvinení z bosoráctva a predvedení pred súd bola schopná splniť mimoriadne dôležitú podmienku, ktorá jej zaručila priepustku na slobodu. Do súdnej siene zhromaždila zákonom predpísaných 25 ľudí, ktorí úprimne a dobrovoľne svedčili v jej prospech. Sudcu presvedčili o jej nevine a ten následne nemal inú možnosť, len ju očistiť od obvinení a prepustiť bez trestu. Nevedno, čo sa s ňou mohlo stať ďalej, hoci s veľkou pravdepodobnosťou bola donútená opustiť mesto s príkazom nikdy sa tam nevrátiť. Mnoho sudcov práve takto zaobchádzalo s oslobodenými čarodejnicami. Nechceli si ich prítomnosťou v uliciach svojich miest pripomínať, že aj oni sú len ľudia, ktorí robia chyby.

SH

Zdroj: en.wikipedia.org historiarevue.sk history.hnonline.sk emefka.sk