Bosniakovci zo Šurianskeho hradu – obľúbený hradný kapitán, Nitriansky arcibiskup a upálená barónka!
Bohatú minulosť Šurianskeho hradu sme vám predstavili ešte minulý mesiac. Postavený bol medzi rokmi 1382 až 1403 a za svojej existencie vystriedal mnoho majiteľov či hradných kapitánov. Za najlepšieho z nich sa považuje Tomáš Bosniak, otec barónky Žofie Bosniakovej, meno ktorej pozná snáď každý.
Tomáš Bosniak sa narodil v Prešporku pravdepodobne v roku 1572. Už ako mladý chlapec sa podieľal na protitureckých bojoch. V roku 1602 sa z neho stal husársky kapitán, čo ho následne priviedlo na miesto hradného kapitána na Fiľakovskom, Šurianskom aj Novozámockom hrade.
Udatný bojovník
V roku 1604 vypuklo v Uhorsku prvé veľké protihabsburgské povstanie pod vedením sedmohradského veľmoža Štefana Bočkaja. Ten si za svojho hlavného hajtmana vybral práve Tomáša Bosniaka. Keď sa o tomto kroku dozvedel cisár Rudolf II., nechal obsadiť Bosniakove hrady. Odvážnemu bojovníkovi ale stačilo iba niekoľko mesiacov, aby svoje hrady získal späť – podarilo sa mu to do apríla 1605.
Už v júni toho roku tiahol na čele šesťtisícovej povstaleckej armády na Moravu proti Rudolfovým vojskám. Potom ale prišlo nútené ustúpenie späť na územie Slovenska. Následne sa mu 5. 9. podarilo vyjednať mier s ostrihomským pašom Sinánim. Bočkajovo vojsko v roku 1605 obsadilo celé Slovensko. Cisár Rudolf II. preto vo februári 1606 uzavrel s povstalcami mier – na ich čele stále zotrvával Tomáš Bosniak.
Bol členom habsburskej delegácie, ktorá 11. 9. 1606 uzavrela s Turkami Žitavský mier, ktorým sa skončila pätnásťročná vojna medzi Habsburgovcami a Turkami. Mier bol podpísaný na 20 rokov. Na znak mieru bol Tomáš Bosniak cisárom Rudolfom II. pozvaný na uhorský snem v roku 1607.
Významné tituly a koniec vojenskej kariéry
Strategické a vojenské úspechy Tomáša Bosniaka nezostali bez povšimnutia. Nový uhorský kráľ Matej ho vymenoval za baróna a za hlavného župana Tekovskej župy – práve toto územie bolo Turkami najviac ohrozované. Ďalší titul prišiel od kráľa Ferdinanda II., ktorý Bosniaka vymenoval za hlavného kráľovského ceremoniára a za hlavného hornouhorského kapitána, čiže vojenského veliteľa Slovenska. Zaujímavosťou je, že Tomáš Bosniak post hornouhorského kapitána neprijal.
Tomáš Bosniak je do dnešných dní vnímaný ako najvýznamnejší kapitán hradu a takisto ako významná osobnosť Šurian. Vyznamenal sa ako protiturecký bojovník v Pätnásťročnej vojne (1593-1606) v bitkách pri Pešti, Ostrihome a Stoličnom Belehrade (Székesfehérvár). Bosniakovou poslednou vojenskou výpravou bolo potlačenie sedliackeho povstania v roku 1632. Zomrel o dva roky neskôr, posledný mesiac roku 1634. Štátny pohreb sa konal 4. 6. 1635 v Nitre.
Pozostalosti
V pozostalostiach Tomáša Bosniaka boli za jeho života až tri hrady – Fiľakovský, Novozámocký a Šuriansky. Okrem nich to však bolo aj viac ako sto miest, obcí a osád, niekoľko desiatok majetkov v župných mestách a majetok na Morave.
Po niekdajšom hradnom kapitánovi sa zachovalo niekoľko listov písaných po slovensky. V tomto jazyku vychovával aj svojich sedem detí – Tomáša (pasovaný za rytiera Zlatej ostrohy), Štefana, Žofiu, Juditu, Katarínu, Annu a Magdalénu, ktoré mal s manželkou Máriou Bosniakovou, rodenou Kenderešiovou. Bosniakovci viedli svoje deti ku zbožnosti, skromnosti a ku schopnosti spravovať svoj majetok.
Hoci mali manželia detí viac, v dnešnej histórii sú viac-menej známe mená iba dvoch z nich – Štefana a Žofie.
Arcibiskup a staviteľ kostola
Štefana Bosniaka, ktorý sa narodil 28. 7. 1607, v Šuranoch pripomína Veľký dvojvežový kostol zasvätený prvému kresťanskému mučeníkovi, sv. Štefanovi. Miestu faru dal postaviť jeho otec Tomáš. Štefan Bosniak, odchovanec Pazmánya, nitriasnky arcibiskup, péčsky, vesprémsky, čanádsky a nitriansky biskup, šaštínsky archidiakon, ostrihomský kanoník a radca panovníka dal medzi rokmi 1630-1640 postaviť kostol, ktorý bol tureckými vojskami zničený v roku 1663. Za Bosniakovcov bol kostol bohato dotovaný a náležali mu majetky v Malej Kesy a v Kostolnom Seku.
Po porážke Rákoczyho povstania bol kostol v Šuranoch opäť postavený. Postarali sa o to Bosniakovi dediči, ktorí dali kostol vystavať z ruín Šurianskeho a Novozámockého hradu. Znovu postavený kostol z úcty k Štefanovi Bosniakovi niesol nápis (v roku 1719): Stephan V s Bosnyak Ine aeDIfIeaVIt posterI refeCer Vnt.
Jeho chrámová loď bola v roku 1936 z bezpečnostných dôvodov postavená nanovo. Z pôvodného kostola sa zachovala jeho predná časť s dvojicou barokových veží, ktorá je považovaná za klenot barokovej sakrálnej architektúry na južnom Slovensku.
K smrti utrápená barónka
Žofia Bosniaková sa narodila 2. 6. 1609 na Šurianskom hrade. Vďaka postaveniu svojej rodiny získala dobré vzdelanie a takisto náboženskú výchovu, ktorú jej zabezpečila Alžbeta Telegdyová, sestra nitrianskeho biskupa Jána Telegdyho. Žofia bola zo súrodencov najzbožnejšia. Od mala pomáhala každému kto to potreboval. Za svoj život urobila mnoho dobrého – založila nemocnicu a útulok pre chudobných. Traduje sa dokonca, že rozdávala chudobným chlebíčky, ktoré sa podľa nej dodnes nazývajú bosniaky.
Okrem týchto prednosti bola i nesmierne krásna a inteligentná. Ako 17-ročná sa vydala za postaršieho baróna Michala Šeréniho, s ktorým sa odsťahovala na zámok Nový Světlov v Bojkoviciach na Morave. Tomášovi Bosniakovi sa Michal Šeréni povzdával ako vhodný manžel, hoc mal v tej dobe už po 40-ke. Bol to však jeho dobrý priateľ a hoci Žofia so svojou matkou sprvu so sobášom nesúhlasili, dievčina napokon otcovmu prianiu vyhovela.
Svojho budúceho manžela si nakoniec obľúbila a dvojica sa vo februári 1625 zosobášila. Tento manželský zväzok ale netrval dlho, jej manžel o necelý rok zomrel. Kroky mladej vdovy viedli späť do jej rodných Šurian, lebo bola vyčerpaná útokmi svojho lakomého svokra, ktorý si robil nároky na bratov majetok. Okrem toho jej život strpčovali neprajníci, ktorí o nej šírili klebety, že je čudáčka. Narážali na jej návštevy medzi poddanými na panstve.
Sotva sa spamätala zo smrti manžela v rodných Šuranoch, zomrela jej milovaná mama. Jej zarmútený otec začal hľadať útočisko v práci. Žofia preto prevzala starostlivosť a výchovu o mladších súrodencov. Tomáš Bosniak s tým ale nebol spokojný a rozhodol sa jej nájsť nového ženícha.
Šťastie sa usmialo na mladého Františka Vešeléniho, lojálneho cisárskeho bojovníka, ktorý pomohol jej otcovi ochrániť Šuriansky hrad pre Turkami. Po neskoršej smrti Tomáša Bosniaka, Žofiinho otca, sa dokonca stal hlavným uhorským kapitánom.
Dvojica sa zosobášila v roku 1630. Novomanželia sa čoskoro presťahovali na strečnianske panstvo, kde obývali hrad Strečno a kaštieľ v Tepličke nad Váhom. Ich manželstvo ale malo od ideálneho ďaleko. Hoci sa z nich stali rodičia dvoch synov, Adama a Ladislava, Žofiin manžel podľahol čarom inej ženy. Pri snahe dobyť Muránsky hrad sa zamiloval do jeho hradnej pani Márie Sečianskej. To jeho manželku Žofiu trápilo natoľko, až svojmu žiaľu a zlomenému srdcu podľahla ako 34-ročná v roku 1644.
Kauza, ktorá otriasla Slovenskom
Povesť svätice si Žofia Bosniaková vyslúžila nielen svojim cnostný životom, ale aj niekoľkými nadprirodzenými javmi – povrávalo sa, že bola schopná prejsť cez vodu, bez toho, že by si zmočila nohy. Ďalším neobyčajným úkazom bolo nájdenie jej tela uloženého do krypty na Strečnianskom hrade. Cisárske vojská v roku 1678 našli pri vykrádaní krypty jej neporušené telo. V rovnako priaznivom stave zostalo aj po prevezení do kaplnky v Tepličke nad Váhom.
Povolenie na vystavenie jej telesných pozostatkov pre verejnosť dal po dôkladnom preskúmaní biskup Adam Ladislav Erdödy v roku 1728. Gróf Löwenburg, majiteľ hradu Strečno, dal postaviť k severnej strane teplického kostola samostatnú priestrannú kaplnku, ktorú zasvätili Loretánskej Panne Márii. Ostatky Žofie Bosniakovej boli v roku 1729 v slávnostnom sprievode prenesené v barokovej rakve so skleneným vekom z kostolnej krypty do novopostavenej kaplnky.
Proces blahorečenia Žofie Bosniakovej sa začal v roku 1997. K udalosti, ktorá otriasla celým Slovenskom, došlo 1. 4. 2009. Rakvu barónky polial horľavou látkou a zapálil 31-ročný Žilinčan. Výrazné poškodené telesné ostatky boli vrátené do kaplnky kostola v Tepličke nad Váhom po odprosujúcej pobožnosti 26. 4. 2009.
Jej rodné Šurany si pamiatku Žofie Bosniakovej v roku 2010 pripomenuli osadením sochy priamo na námestí. Pamätník má trvale pripomínať jej životné krédo – po človeku zostanú len jeho dobré skutky a všetko ostatné odveje neľútostný čas.
Text: Bc. Stella Hamranová
Zdroj: farasurany.estranky.sk vypadni.sk gabrielazavacka.blog.pravda.sk czsk.net teraz.sk
