Keď sa spomenú fašiangy, každému z nás sa vybavia pestrofarebné masky, bohatý fašiangový sprievod a karnevalová veselica. Viete však aj to, aké tradície, zvyky a jedlá sa s týmto obdobím spájajú?
Nasledujúce riadky vás prevedú skutočným významom fašiangového obdobia, ktoré medzi ľudí každoročne prinášajú skvelú zábavu. Niekoľkotýždňové obdobie až do Popolcovej stredy skrýva v sebe mnoho rôznych významov. Poďme si ich teda spoločne pozrieť.
Pod týmto pojmom sa ukrýva hneď niekoľko významov. Väčšina ľudí si pri slove fašiangy predstaví dlhé slávnostné obdobie medzi Vianocami a začiatkom Pôstneho obdobia, ktoré trvá od sviatku Troch kráľov až do Popolcovej stredy. Sú však aj takí, ktorí toto obdobie označujú za trojdňový sviatok – oslavy začínajú na konci fašiangového obdobia, oslavujú sa teda len fašiangová nedeľa, pondelok a utorok.
Samotné slovo fašiangy má svoj pôvod v nemeckom slovíčku faschang. Jeho skutočný pôvod zjavne pramení zo staronemeckého výrazu vast-schane, čo by sa dalo preložiť ako „nápoj pred pôstom“. V minulosti sa toto obdobie v roku označovalo aj ako masopust. Pravdepodobne ide o preklad románskeho výrazu, čo dokazuje napríklad taliansky názov Carnevale, ktorý vznikol zo slov carne čiže mäso a leváre čiže odložiť. Do slovenčiny sa potom tento výraz dostal ako prevzaté slovo karneval. Iné zdroje tiež tvrdia, že slovíčko karneval pochádza zo starorímského odkazu na boha Bakcha, teda z výrazu Carrus navalis, alebo napríklad z francúzskeho caramantran (cárom entrant).
Niektorí ľudia si výraz fašiangy spájajú aj so slovíčkom pôst, ale v skutočnosti ide len o náhodu a tieto slová nemajú nič spoločné. Výraz pôst totiž vznikol zo starohornonemeckého slova fasta, ktoré znamenalo „byť v odriekaní pevný“ či „postiť sa“.
V dnešnej dobe sa posledné 3 dni fašiangového obdobia pomenúvajú rôzne. Ich koniec sa zvykne nazývať ako Ostatky, Končiny alebo fašiangové finále či karneval.
Fašiangové obdobie je každoročne stále a zároveň aj trocha premenlivé. Vypočítať si ho je celkom jednoduché. Najdôležitejšie je poznať termín Veľkej noci – Veľký piatok tohto sviatočného obdobia pripadá vždy na prvý piatkový deň po prvom jarnom splne. No a keď už poznáme dátum Veľkej noci, odvodenie dátumu Popolcovej stredy (46. deň pred Veľkonočnou nedeľou) nie je nič komplikované – práve týmto dňom sa fašiangy končia.
Začiatok fašiangov každoročne pripadá na 6. januára, teda na sviatok Troch kráľov. Dátum fašiangovej nedele teda tento rok pripadá na 20. februára, fašiangový pondelok na 21. februára a následne fašiangový utorok na 22. februára. O deň neskôr sa slávi Popolcová streda.
Pôvod fašiangových osláv siaha k tradíciám rímskeho náboženstva. V staroveku sa totiž začiatok nového roka riadil podľa vegetačného cyklu prírody a zhodoval sa s marcovým príchodom jari, ktorý si verejnosť spájala s mocou božstiev plodnosti. Jedným z týchto bohov bol patrón vínnej révy a hodovania menom Bakchus – podľa neho sú oslavy dodnes známe ako rímske bakchanálie.
Súčasne však prebiehali aj ďalšie slávností, ktoré velebili bohov. Príkladom sú saturnálie oslavujúce boha poľnohospodárstva a úrody Saturna alebo luperkálie, sviatky spojené s pastierstvom, plodnosťou a rituálnou očistou. Bujaré oslavy príchodu nového vegetačného roka skončili zapísané do civilného poriadku ako oslavy predjaria, ktoré sa neskôr premenili na Fašiangovú zábavu.
Pestré masky a ďalšie tradičné fašiangové zvyky majú svoj pôvod v predkresťanských slovanských obradoch a oslavách konca zimy. Na tieto ľudové oslavy o niečo neskôr nadviazala aj samotná cirkev, ktorá nadobudla presvedčenie, že ak fašiangy nedokáže potlačiť, radšej by mala tradíciu prevziať a prispôsobiť si ju.
Na území Slovenska a susedného Česka majú fašiangové oslavy dlhú tradíciu, ktorú je možné doložiť písomnými záznamami už z 13. storočia. Tie uvádzajú, že išlo o ľudovú zábavu, ktorú sa mnohí mravopočestní pokúšali aktívne potlačiť. Tradície sa však medzi ľuďmi zakorenili natoľko hlboko, že k ich zrušeniu nikdy neprišlo. Z fašiangov sa razom stal sviatok, na ktorom sa zúčastnili všetci ľudia, od tých najchudobnejších až po zámožných panovníkov.
Už pred začiatkom prvej svetovej vojny sa na území Slovenska, Čiech, Moravy i Sliezska konali rôzne fašiangové obchôdzky s maškarou, ktoré mali dlhoročnú tradíciu. Neskôr síce v niektorých lokalitách tradícia zanikla, ale s príchodom nových obyvateľov vznikali aj nové tradície a zvyky. Populárnym sa stalo zakladanie folklórnych skupín, ktoré sa aktívne podieľali na organizovaní fašiangových slávností.
Fašiangy boli v minulosti známe ako čas hodovania a veselíc medzi dvoma rôznymi pôstnymi dobami. Pravidelne sa konali najrôznejšie tanečné zábavy, zabíjačky, všemožné oslavy a časté boli aj svadby. Obyvatelia sa mali do sýtosti napiť, najesť a pozabávať, lebo následne ich čakal štyridsaťdňový pôst pred Veľkou nocou.
Hoci fašiangové obdobie nastupuje po sviatku Troch kráľov, najviac tradícií sa spája s poslednými niekoľkými dňami tohto cyklu:
Tučný štvrtok – príprava na fašiangové oslavy zvyčajne začínala už vo štvrtok pred fašiangovou nedeľou. Tento deň slúžil na chystanie všetkého, čo bolo následne potrebné, napr. na tradičnú domácu zabíjačku. Podľa povier si mali ľudia v tento deň hojne dopriať jedla aj pitia, aby boli celý nasledujúci rok pri sile.
Fašiangová nedeľa – oslavy vo veľkom začínali práve počas fašiangovej nedele, ktorá sa vždy niesla v znamení zábavy, tancovačiek, hodovania a všeobecného veselia. Preto sa jej niekedy hovorilo aj ako tanečná nedeľa. Mimoriadne obľúbenou aktivitou sa stali tzv. jalovej hody, ktoré organizovali ženy. Už počas soboty sa v každej domácnosti varila údená šunka, aby následne nechýbala na nedeľnom stole.
Fašiangový pondelok – tanečné zábavy pokračovali aj v tento deň, avšak s tým rozdielom, že obľúbené boli mužské bály, ktoré boli určené iba pre zosobášených obyvateľov. Zabávajúci tu počas tancov hojne vyskakovali, keďže verili, že ako vysoko sedliačka vyskočí, tak vysoko jej v nasledujúcom roku porastie obilie, ľan alebo napríklad konope.
Fašiangový utorok – zavŕšením fašiangových osláv bol každoročne fašiangový utorok, kedy sa na cestu dedinou alebo mestom vydal tradičné maškarný sprievod. Ľudia sa odievali do najrôznejších masiek a následne obchádzali domy. Pritom spievali, hrali, tancovali a prijímali pohostenie od domácich. Neodmysliteľnou úlohou bolo aj zažartovať na účet hospodára či gazdinej.
Mladí muži počas sprievodu obiehali pred každým domom koliesko a nápadité maškary odmeňovali výslužkou, čo mohol byť napríklad príspevok do malej pokladničky. Okrem toho sa rozdávali aj mnohé iné veci – najmä jedlé dobroty ako šišky, fánky, pampúchy či koláče. Ojedinelé ale neboli ani vajcia, jablká, obilie, údené mäso alebo napríklad pálenka.
Rôzne časti Slovenska mali v tomto období aj rôzne zvyky. Niekde prezlečení ľudia vtrhávali do domov a tam naháňali mladé dievčatá a miestne gazdiné, ktoré sa potom museli vykúpiť. Inde sa medzi domy milencov vysypávala piesočná cestička a na vráta sa im maľovali srdcia. Medzi tradičné žartíky patrilo napr. vynášanie vozov na strechu a stoličiek do rybníka.
Lúčenie s fašiangami sa na niektorých miestach znázorňovalo sprievodom s márami, na ktorých boli uložené fašiangy v podobe figuríny, najbujarejšie masky alebo napríklad basa. Pred celou dedinou sa následne konal súd, kde boli fašiangy odsúdené a verejne popravené.
Fašiangová zábava väčšinou končila úderom polnoci, kedy hlásnik zatrúbil na roh a richtár alebo niekto z radných vyzval zabávajúci sa dav, aby sa v pokoji rozišli do svojich domovov, pretože nastala Popolcová streda a s ňou aj prísny štyridsaťdňový pôst. Predtým totiž ľudia verili, že ak budú v tanci pokračovať aj napriek úderu polnoci, objaví sa medzi nimi diabol, a to najčastejšie v podobe cudzinca v zelenom kabátiku. Na niektorých miestach sa fašiangy o polnoci ukončovali „pochovaním basy“, čo symbolizovalo skutočnosť, že počas Pôstneho obdobia si hudobníci na svoje nástroje nezahrajú.
Popolcová streda – tento deň zvykli niektorí prezývať aj škaredou stredou. Ľudia počas nej chodili do kostola pre popolec – symbol v tvare kríža, ktorý kňaz posvätným popolom kreslí na čelo veriacich. Popolcovou stredou sa oficiálne začínalo aj obdobie pôstu, ktoré malo trvať nasledovných 40 dní. Na niektorých miestach sa dodržiaval aj deň zvaný vrecový štvrtok, teda štvrtok po Popolcovej strede, kedy sa dojedali posledné zvyšky z fašiangových hodov.
S obdobím fašiangov sa neoddeliteľne spájajú pestrofarebné masky. Ako sme spomínali vyššie, bez masiek sa nezaobišli ani tradičné fašiangové sprievody. Niektoré druhy sa objavovali každoročne a postupne sa tak stali akousi kultovou súčasťou týchto osláv. Mnohé kraje do svojho sprievodu nezameniteľne zakomponovali tzv. medvediara, ktorý si na reťazi viedol svojho medveďa, ktorý počas obchôdzok tancoval s gazdinkami. Človek prezlečený v tomto medveďom kostýme mal byť symbolom plodnosti a dobrej úrody.
Najväčšiu pozornosť medzi ľuďmi budili vtipné masky. Niet teda divu, že čoskoro sa favoritom stal kostým kobyly, ktorú tvorili dvaja ľudia – jeden predstavoval hlavu, druhý zadok. Neodmysliteľnými členmi fašiangových sprievodov sa stal aj šašo, ktorého spravidla zdobili farebné papieriky a špicatá čiapka. V ruke si zvykol niesť bič, ktorým zo svojho okolia odháňal ľudí bez masiek.
Väčšinu sprievodu tvorili muži preoblečení za ženy. Svoje masky zvykli ladiť aj do symbolov zlých povahových vlastností nás všetkých, ako napr. pýcha, hnev či zlosť. Čím väčší strach maska vzbudzovala tým lepšie. Ľudia totiž verili, že takéto masky odplašia zlých duchov, ktorí by inak obťažovali domácnosti po celý rok.
Medzi ďalšie obľúbené a tradičné masky sa radil aj kominár s rebríkom, baba s tzv. nošou, prespanka, poľovník či hajtman. Často sa objavovala aj maska turoňa – zviera, ktoré sa nápadne podobalo na tura. Ako symboly plodnosti sa v sprievode objavovali aj masky ženícha, nevesty a cigánky s kočíkom. Mužskú silu plodnosti mohli ešte znázorňovať rôzne zvieracie masky ako kôň, koza, kohút alebo bocian.
Text: Bc. Stella Hamranová
Zdroj: radimeako.sk kiskatravel.sk