Vianočné zvyky a tradície – zázračné imelo, vianočná koza aj sviatočné ľudové divadlá

Nie je zjavne žiadnym prekvapením, že obľúbené sviatky mnohých sú práve Vianoce. Slávia sa v mnohých krajinách po celom svete a práve preto sú plné rozmanitých ľudových zvykov a tradícií. Takmer každá rodina si počas rokov vytvorila svoje vlastné zvyky, ktoré sa vo veľkom podriaďujú aj zázemiu jednotlivých členov.

Naša história je mimoriadne bohatá na rôzne zaujímavosti a inak to nie je ani v súvislosti so sviatkami radosti a pokoja. Preto sa pohodlne usaďte sa začítajte sa do posledného tohtoročného príspevku s vianočnou tematikou.

Prvé Vianoce v histórii

Podľa historických záznamov sa prvé Vianoce oslavovali približne v 4. storočí. Ešte pred narodením Ježiša sa ľudia v tomto období stretávali, aby oslávili zimný slnovrat. V Nórsku oslavovali tzv. Yule, Nemci v tom čase volali na slávu boha Odina, Rimania oslavovali Saturnálie, počas ktorých uctievali Saturna, boha poľnohospodárstva. Následne 25. decembra sa konali tzv. Juvenálie, oslavy na počesť detského boha známeho pod menom Mithra.

Zmena prišla až s pápežom Júliusom I., ktorý v 4. storočí rozhodol, že Vianoce, teda narodenie Ježiša Krista, budeme oslavovať 24. decembra. Dodnes nie je tak úplne jasné, prečo sa tak rozhodol. Historici ale predpokladajú, že chcel, aby ľudia pred pohanskými tradíciami uprednostnili kresťanstvo a dúfal, že posunutím dátumu na čas pohanských osláv dajú veriaci prednosť narodeniu Spasiteľa.

Magický deň

Dátum 24. december je široko známy pod pomenovaním Štedrý deň a je spomienkou na bohatú hostinu. V niektorých regiónoch sa tomuto dňu hovorí aj Kračúň, prípadne Vilija. V dávnej minulosti ho niektorí nazývali aj ako Dohviezdny večer.

Celý tento deň sa už od nepamäti spája s rôznymi úlohami, prípravou špeciálnych jedál, zvykmi a rôznymi poverami. Gazdiné v niektorých domácnostiach sa do prác zvykli púšťať už krátko po polnoci, aby stihli napiecť do východu slnka. Podľa starých zvykov si ruky zašpinené od prípravy cesta utierali o kmene ovocných stromov vo svojich záhradách, aby si tak zabezpečili dobrú úrodu.

Niet divu, že s prípravou na Vianoce sa neoddeliteľne spája pečenie. Pečivo malo totiž vo vianočných obradoch mimoriadne dôležité miesto. Hojnosť pečiva bola jedným zo spôsobov, ktoré mali podporiť dobrú úrodu v nastávajúcom roku.

Mnohé domácnosti dodržiavali počas Štedrého dňa pôst – niekto počas dňa nejedol vôbec, iní si dali aspoň niečo malé a ľahké pod zub. Pôst sa skončil až vtedy, keď sa na oblohe ukázala prvá hviezda. Počas štedrovečernej večere sa následne musel každý najesť do sýtosti, pričom z jedál muselo zostať aj na pohostenie návštev.

S 24. decembrom bolo spojených aj niekoľko zvykov, ktoré mali ochrániť celé hospodárstva. Typickým bolo napr. sypanie soli alebo oblátok do studne. Takto si obyvatelia chceli zabezpečiť dostatok čistej vody. Netypickými neboli ani rôzne obrady na odpudenie nechceného alebo pre úrodu škodlivého hmyzu.

Zázračné imelo

Medzi častú výzdobu domácností a vianočných stolov patrí imelo, ktoré je známe ako znak túžby po šťastí pre celú rodinu. Za symbol života či zmierenia sa považuje skutočne od nepamäti. Aspoň jedna vetvička by preto nemala chýbať počas Vianoc ani jednej domácnosti. Verí sa, že čím viac bielych bobuliek na vetvičke máte, tým väčšie šťastie vás má čakať v novom roku.

Magickú moc imela posudzovali starý Slovania aj podľa toho, z akého stromu pochádzalo. Napríklad imelo z hlohu a jablone namočené do vína zaháňalo zlých duchov a keď sa dalo dieťaťu pod vankúš, snívali sa mu krásne sny. Naproti tomu imelo z liesky znamenalo, že je nablízku poklad a prútikár, ktorý mal z neho konárik v tvare vidlice, mal zaručené šťastie pri hľadaní vody.

Odlišná legenda tvrdí, že imelo bolo kedysi stromom, z dreva ktorého bol zhotovený kríž pre Ježiša Krista. Strom od hanby zoschol, premenil sa na rastlinu a zahŕňa dobrom tých, ktorí pod ňou prejdú. Takisto sa ale hovorí, že imelo nosí šťastie iba tomu, kto je ním obdarovaný a nie tomu, kto si ho kúpi sám. Ak takýmto milým darčekom niekto obdaruje mladý pár, podľa zvykov im praje veľa šťastia, odvahu, lásku a plodnosť.

Známou a obľúbenou tradíciou je bozkávanie pod zavesenou vetvičkou imela. Hovorí sa, že tento zvyk sa do sveta rozšíril z Anglicka a patrí všetkým, nielen zaľúbencom. Avšak, ak sa pod vianočným imelom pobozkajú manželské či zaľúbené páry, ide o znak vernej lásky a pevnosti partnerského zväzku. Láska by týmto párom mala vydržať minimálne na ďalší jeden rok.

Odkiaľ prišli darčeky?

Dodnes sa žiadnemu historikovi nepodarilo zistiť, odkiaľ sa do sveta rozšírila tradícia dávania vianočných darčekov. Údajne však môžeme s istotou povedať,  že aspoň drobnosti sa pod stromčekom rozdávali aj v najchudobnejších rodinách. Už Traja králi Gašpar, Melichar a Baltazár priniesli Ježiškovi dary, no darčeky sa objavovali aj skôr, konkrétne počas vyššie spomínaných Saturnálií.

Typ darčeka záležal hlavne od majetku danej osoby či rodiny. Do daru sa dávali zvieratá ako napr. papagáje, rôzne parfumy, hračky pre deti, oblečenie a dokonca aj špáradlo z rybacej kosti. V dnešnej slovenskej kultúre deti veria, že im darčeky nosí Ježiško, v iných kútoch sveta to ale môže byť aj Dedo Mráz, Otec Vianoc či Santa Claus. Napríklad v Taliansku darčeky rozdáva striga La Befana, pričom v severských krajinách ako Nórsko a Švédsko sa považuje za nositeľa darčekov vianočná koza menom Julbukk.

Jasličky a betlehemské hry

K jedným z najkrajších ľudových zvykov patrili celosvetovo známe betlehemské hry. Najčastejšie v nich vystupovalo 5 postáv – bača, traja valasi a anjel. Autorom prvého betlehemu bol údajne František z Assisi. Na jeho rozkaz vznikli živé jasličky v jaskyni na pahorku neďaleko talianskeho Greccia. Práve na tomto mieste bola slúžená aj prvá polnočná omša, ktorá dnes už neodmysliteľne patrí k Vianociam. Mnohým veriacim sa tento nápad veľmi zapáčil a preto začali jasličky napodobňovať a prinášať aj do svojich obydlí.

Jasličky spravidla pozostávali z podrobnej inštalácie postáv Márie, Jozefa a novorodeného Ježiška. Naokolo nich boli v prostredí maštale rozostavané postavy troch kráľov a domácich zvieratiek. Takto vyskladaná scéna približovala bežnému, často negramotnému obyvateľstvu to, čomu boli vianočné sviatky zasvätené.

Sviatočné ľudové divadlá

Príjemnú sviatočnú atmosféru medzi 24. decembrom až 6. januárom pomáhali v minulosti dotvárať vianočné hry v podaní ľudových divadiel. Najčastejšie vychádzali z biblických motívov, pričom historickým impulzom k ich vzniku boli tzv. ludi Nativitatis – hry o narodení Krista pôvodne ešte z 11. storočia.

Motívy týchto hier postupne zľudoveli a navrstvili sa na obrady zimného slnovratu založené na koledovaní, vinšovaní a obdarúvaní. Vianočné hry mali bohato rozvinutý dej, najčastejšie veršovaný text a dotvárať ich pomáhala aj improvizácia, ktorá bola silne poznačená humorom. Prednášané časti sa striedali so spievaním, v úvode i závere sa spievali koledy, ktorých cieľom bolo zavinšovať domácim šťastie a blahobyt rodiny i hospodárstva.

Prvý a druhý sviatok vianočný

V minulosti sa prvý sviatok vianočný považoval za Nový rok. Populárnym zvykom bolo, aby niektorý člen domácnosti priniesol skoro ráno čerstvú vodu z potoka s pozdravom: „Daj, Bože, dobrý deň, prvšia voda než oheň, narodil sa Ježiško v tento deň.“ V tejto vode sa následne všetci poumývali a hodili do nej aj pár mincí. Aj vinšovanie a chodenie na návštevy malo v tento deň svoju tradíciu, avšak prísť mohli len blízki príbuzní. Pustiť do domu niekoho cudzieho bolo zakázané.

Svoje zvyky si roky niesol aj druhý sviatok vianočný. Keďže od začiatku decembra do prvého vianočného sviatku boli zakázané zábavy, ľudia zasvätili 26. december veľkým zábavám, ktoré dodnes poznáme ako tzv. Štefanské zábavy. Mládenci na Štefana obchádzali domácnosti s dievčatami, vinšovali, pozývali na zábavu a zároveň zbierali peniaze na zaplatenie muzikantov a naturálie na občerstvenie.

Text: Bc. Stella Hamranová

Zdroj: postovabanka.sk Želám Ti pokoj duše a lásku v srdci (FB) krasno.cz dnes24.sk mackoviahracky.sk