„Po maturite z matematiky som nasadla na mikrobus do Poznane na svetový pohár a získala som prvú medailu,“ takto sa začala sezóna majsterky Európy v rýchlostnej kanoistike juniorov Mariany Petrušovej. 19-ročná rodáčka z Komárna v priebehu 4 mesiacov vybojovala 4 medaily a trénuje po boku olympijských majstrov.
Za týchto pár mesiacov si urobila celkom veľkú dieru do sveta! Od maturitného stolu na svetový pohár, Európske hry, majstrovstvá Európy a napokon svetový šampionát, a nejedna medaila!
Na začiatku sezóny by som nič z tohto nepredpovedal. Zažila som veci, ktoré som si nemyslela, že v živote zažijem, a v takom krátkom časovom slede, že som si ich nestíhala ani uvedomiť, ani užiť! Spätne sa ich snažím viac vychutnať a byť vďačnejšia, lebo nič z toho nebolo zadarmo. Po každom sústredení sa nám menil cieľ, bolo to naozaj rýchle. Zmenila sa aj moja technika, odkedy trénujem s Peťom Likérom, som úplne iný pretekár a aj to ma povzbudzovalo v uplynulej sezóne. V Szegede som nebola ďaleko od medaily, súperky boli totiž veľmi vyrovnané, všetko teda záviselo od kondície. Povedala som si však, že by to bolo asi priskoro, hlavne po mojich predošlých úspechoch, bola som veľmi vďačná aj za 5. miesto, a aj za to 8. miesto. Bolo toho naozaj veľa, nestihla som to všetko ani poriadne osláviť, dokonca ani maturity, teraz mám čas dobehnúť to.
Zažila si toho naozaj veľa, isto máš ale svoj obľúbený moment, takú „čerešničku na torte“!
Bude to asi môj bronz z Európskych hier. Nikto to nečakal, s Jessicou Zatlkajovou sme využili miestenky, nechceli ich nechať prepadnúť, chceli sme to vyskúšať, bola to jedinečná možnosť, Európske hry sa nekonajú každý deň. Brali sme to (s trénermi) skôr ako výlet, novú skúsenosť. Tím o mne vedel, že sa viem „hecnúť“ a vydržať toho veľa. Keď som prichádzala do cieľa po jazde so silným protivetrom a vlnami, mala som problém s koordináciou, bola mi zima, videla som na brehu Peťa (Likéra) šťastného ako nikdy predtým, boli tam ľudia z olympijského výboru, novinári a všetci sa tešili so mnou. Bol to krásny moment, bolo to nečakané a taký malý splnený sen. Nikdy totiž nejdem za medailou a napokon som získala jednu zo štyroch slovenských medailí.
Kajakári si ťa pamätajú ešte ako malé dievčatko, ktoré chodilo podporovať svojho veľkého brata. Prakticky si v kajakárskom prostredí vyrastala…
Raz na Veľkej cene Komárna, keď som mala 3-4 roky, som mamine a babke ušla a išla som sa prejsť po kajakárni. Babke som spôsobila trochu stres, ale mamina vedela, že sa tam nestratím. Cítila som sa tam ako doma. Vždycky ma fascinovala voda, isto sa mi páčili aj staré tréningové kajaky, oranžové, žlto-modré lode, modré pádla, zelené vesty… Každý rok sme s rodinou pozerali majstrovstvá sveta, pamätám si šampionát v Szegede z roku 2006. Vtedy mi to prišlo neskutočne veľkolepé a teraz, keď som tam ja sama pretekala, mi to neprišlo o nič menšie. Pamätám si naše veľké mená, ako som ich ako malá povzbudzovala a čakala na námestí s rodinou keď sa vrátili z Pekingu so striebrom. A teraz s nimi trénujem, je to neskutočné, naozaj veľa sa toho od nich učím. Sledovať Erika Vlčeka trénovať nás je neuveriteľné…
Trénujete v celkom zmiešanom zložení. Ty spolu s mladými kajakármi trénuješ po boku veľkých mien ako Erik Vlček a Juraj Tarr. Funguje to medzi vami aj napriek rozdielom v skúsenostiach a vo veku?
Jasné, funguje to výborne, veľa sa od nich učíme. Myslím si, že aj my ich svojím spôsobom motivujeme. Rozdiely vôbec necítiť, žiadne nám pocítiť nedávajú, iba keď sa navzájom doťahujeme, v rámci srandy. Ďuri je veľký šéf, tým že som tam jediné dievča si to veľakrát odskáčem, ale viem, že to robia pre moje dobro a pre dobrú atmosféru. Juraj Jakubík, Ákos Gacsal a Denis Myšák s Adamom Botekom sme dobrá zostava, dobrá partia.
Marianka, aj napriek tomu, že nosí titul majsterky Európy, je bežné 19-ročné dievča. Nemá rada loptové hry, odmietne granadír a francúzske zemiaky, no nepohrdne domácimi haluškami, či dobrou limonádou. Pred seriálmi uprednostňuje dobrú knihu alebo podcast a film, keď už, si pozrie v kine v dobrej atmosfére.
Po úspešnej maturite si výnimkou a vysokej škole dávaš ešte chvíľku čas.
Áno, som taká, že ak robím jednu vec, dám do nej úplne všetko. Neviem veci „odfláknuť“, zostalo mi to odmalička, preto sa teraz chcem zamerať na šport. Vyvážiť dochádzanie do školy, tréningy a preteky, a robiť zároveň všetko naplno mi prišlo príliš vyčerpávajúce. Škola mi predsa neutečie a vzdelávať sa môžem aj popri tom. Chystám sa absolvovať jazykový kurz, aby som sa o niečo zlepšila, a na školu nastúpim o rok. Mladá kajakárka prezradila, že aj keď na jazyky nie je „rodený talent“, je to niečo, čo ju baví. Na strednej škole študovala angličtinu a nemčinu, a do budúcna by sa rada zlepšila v ruštine a v maďarčine. Chalani kajakári sa medzi sebou rozprávajú po maďarsky, preto veľa rozumiem, ale s rozprávaním je to ťažšie.
Športovkyňu by som tipoval na policajnú akadémiu alebo fyzioterapiu než na humanitné zameranie, akým sú jazyky!
Policajná akadémia bola medzi mojimi možnosťami, ale nevedela som si predstaviť, že by som pracovala ako policajtka v neskorších rokoch. Nemala som ten „feeling“, že je to niečo, čo by som chcela robiť dlhodobo. Veci si rada premyslím a nerada sa riadim tým, čo odo mňa ostatní očakávajú.
Zavalená neustálym stresom a vyťažujúcimi tréningmi nie je ľahké. Akým spôsobom dávaš telu a duši vydýchnuť?
Odkedy som začala s tréningami s chalanmi, dostávam dávať viac, ale zlepšila som sa. Nie som vyslovený talent, všetko mi trvá dlhšie, napríklad aj technika, preto nič neberiem za samozrejmosť. Tvrdo na sebe „makám“, ale nie každý deň je dobrý deň. Peťo Likér mi vždy povie, v čom sa mám zlepšiť, a to si vážim. Povie to po lopate, realisticky, a ďalší tréning mi potom ide lepšie. Dáva pozor na to, aby som si správne oddýchla, aby som jedla čo mám,… Pomáha mi teda aj tréner, keď zo seba nemám dobrý pocit, musím sa vyrozprávať, a zbožňujem prechádzky.
Povedzme, že nemáš žiadny tréning ani učenie. Čo robíš vo svojom voľnom čase?
Keď sa cítim zle, keď som nahnevaná alebo unavená, prejdem sa po hrádzi, cez Novú Osadu okolo konského ranču, Mrtvák je vždy úžasné miesto. Rada nakupujem, aj keď nie často, hocičo, ale sama. Dlho sa rozhodujem a nerada obmedzujem ľudí, preto najradšej sólo. Veľmi rada čítam, najmä na sústredení, keď už nechcem pozerať do telefónu. Nedávno som čítala Homo Deus od Yuvala Noaha Harariho a veľmi ma zaujala. Rada sledujem politické dianie a rôzne kauzy. Je to zaujímavé a rada sa v tom orientujem, aj keď sa dokážem vytočiť. A samozrejme počúvam veľa hudby. Veľmi rada trávim čas s rodinou, nedávno sa mi narodil malý synovček, tak sa snažím s ním byť čo najčastejšie.
Jednu životnú etapu a sezónu máš za sebou a ďalšiu pred sebou. Na čo sa tešíš, čo od blízkej budúcnosti očakávaš?
Teším sa na všetko nečakané. Mám rada nové výzvy. Vždycky hovorím: „Kontroluj, čo kontrolovať môžeš.“ Do tréningov, do prípravy, do techniky dám všetko čo môžem, a čo príde, s tým si poradím. Čo má prísť to príde. Na majstrovstvách sveta som nemala medailu, skončila som piata, a myslím si, že to tak malo byť.
Čerstvo zmaturovaná majsterka Európy zaspomínala aj na štúdium na gymnáziu, kedy musela vyvážiť čas strávený učením a trénovaním.
Posledný ročník som mala individuálny študijný plán, za čo som veľmi vďačná, vyšli mi v ústrety a naozaj mi pomohli. Keby som nemohla absolvovať všetky tréningy, nemala by som takéto výsledky. Vyučujúci a spolužiaci mi veľakrát pomohli. Problém bol s poznámkami, nerada som spolužiakov zaťažovala, ale zvládli sme to.
Našu úspešnú kajakrárku a jej úspechy môžeš sledovať na jej osobnom Instagrame alebo na kanoe.sk