Za hranicami Juhu – Biela pani, dedina duchov a prekliaty poklad (1. časť)

Za hranicami Juhu 22.01.2023

Určite nie je žiadnym prekvapením, že každá krajina má svoju jedinečnú históriu, ktorá prináša mnoho zaujímavých povestí a legiend. Tajomné miestnosti honosných hradov a zámkov, temné zákutia podhradí, nenápadné uličky miest… Na napínavé príbehy možno naraziť skutočne všade!

Rôzne legendy už od nepamäti bavili, varovali aj vzdelávali všetkých, ktorí si ich boli ochotní vypočuť alebo prečítať. Niektoré z nich opisujú napínavé momenty ľudskej histórie, iné priam magickým spôsobom zachytávajú nadčasovú atmosféru doby, ktorá im dala vzniknúť. Podobnú zbierku legiend z územia Slovenska sme pre vás vypátrali aj my, pričom dnes by sme vám radi predstavili prvé tri z nich. Kto vie, možno vás niektoré dokonca presvedčia, aby ste vyrazili na menší výlet po stopách tajomných historických udalostí.

Bratislavská Biela pani v Zelenom dome

Na rohu jednej z najstarších ulíc nášho hlavného mesta, teda na Sedlárskej ulici, stojí tzv. Zelený dom, ktorý sa spomína už v knihe testamentov z 15. storočia. Táto budova bola medzi miestnymi známa aj ako Grünstüblhaus. V jej priestoroch odjakživa sídlila hlavná mestská šenkovňa, čiže krčma. Toto miesto však nebolo populárne len medzi živými.

Staré mestské legendy tvrdia, že každoročne sa 13. decembra, čiže na Luciu, presne o polnoci v krčme zjavoval duch Bielej panej Lucie. V minulosti boli za biele panie považované mladé ženy, ktoré zomreli neprirodzenou smrťou a boli odsúdené k blúdeniu po svete aj po smrti. Hovorí sa, že chudobný šenkár jedného roku Luciu obdaroval súdkom lahodného vína, tzv. Malvázie. Týmto odvážnym krokom však riskoval nielen svoju celomesačnú výplatu, ale takisto svoju prácu. No jeho dobrosrdečnosť nezostala bez povšimnutia.

Bielej panej darované víno mimoriadne zachutilo, preto sa rozhodla šenkára patrične odmeniť. Dopomohla mu k nevídanému majetku, mimo iné tiež k vinohradníckym výsadám. Od toho dňa sa šenkár už o svoju budúcnosť obávať nemusel. Dobrákom ale zostal aj naďalej, keďže následne každý rok v tú istú noc nechával pre Bielu paniu súdok jej milovaného vína na krížnych cestách v mestskom vinohrade.

Biela pani si po tento dar každý rok s vďakou chodila. A údajne chodí ešte aj dodnes.

Záhadné zmiznutie dediny duchov

Aj druhý dnešný príbeh sa viaže k okoliu nášho hlavného mesta. Konkrétne k miestam Mlynskej doliny, kde sa v minulosti rozprestierala dedinka s názvom Sellendorf. Presnejšie sa mala nachádzať medzi Patrónkou a Vojenskou nemocnicou v období medzi 13. a 15. storočím. Známa bola svojimi deviatimi mlynmi, ktoré mleli pšenicu nielen pre Bratislavčanov, ale aj ľudí zo širokého okolia. Okrem nich tu bolo aj deväť hostincov a úrodné vinohrady.

O jej obyvateľoch pritom kolovalo množstvo rôznych klebiet. Údajne tu mali bývať pyšní boháči, ktorých súkromné mlyny, vinice a pivnice boli natoľko preplnené dukátmi, že sa oknami a dverami sypali von. S peniazmi nehospodárili skromne, prirýchlo si zvykli na prepychový život, ktorý sa snažili udržať nehanebným okrádaním svojich zákazníkov.

Staré príbehy hovoria, že ak do dediny zavítal nejaký cudzinec, nečakal ho šťastný osud. Mnohí tu údajne prišli o nemalé finančné čiastky a niektorí dokonca aj o holý život. Podobné nešťastie malo postretnúť aj jedného starčeka, ktorý Sellendorf navštívil s fúrikom plným obilia. Chcel si ho tu nechať pomlieť, avšak chamtivý mlynár ho okradol a keď sa šiel starý muž sťažovať sellendorfskému richtárovi, pomoc u neho nenašiel. Počas cesty domov ho miestni mládenci škaredo vysmiali, čím spečatili osud celej dediny. Olúpený a verejne zosmiešnený starý pán v hneve preklial celú dedinu, ktorá zmizla z povrchu zemského a duše jej obyvateľov odsúdil na bezcieľne blúdenie.

Od tej doby sa dedina mala znova zjavovať iba raz za sto rokov. Niektoré legendy tvrdia, že práve počas Vianoc, iné presný dátum neuvádzajú. Zrušiť túto kliatbu by mohol len odvážny človek, ktorý si počas tohto výnimočného opätovného zjavenia nechá od dakedajších obyvateľov Sellendorfu pomlieť aspoň jedno zrnko pšenice.

Ak sa teda niekedy vyberiete do Mlynskej doliny, vezmite si so sebou jedno drobné zrnko pšenice. Možno sa práve z vás stane hrdinský záchranca dávno stratenej dediny. Ale nezabudnite, od miestnych dedinčanov si na oplátku nič neberte, pretože by ste v dedine mohli zostať uväznení ako duch už na veky vekov!

Prekliaty likavský poklad

Na záver nechajme Bratislavu Bratislavou a presuňme sa spoločne na Liptov, konkrétne na hrad Likava. Základy kráľovského strážneho hradu boli položené ešte v 14. storočí županom Dvončom. Do užívania ho od konca 14. storočia dostali liptovskí župani, pričom bol v držbe aj viacerých významných rodov, najmä Hunyadyovcov, Illésházyovcov a Thökölyovcov. Posledne menovaná rodina ho dala v druhej polovici 17. storočia prebudovať na prepychovú súkromnú rezidenciu.

Medzi rokmi 1431 až 1434 bol hrad významnou husitskou pevnosťou, pričom do 17. storočia ustál niekoľko veľkých obliehaní. Po získaní  hradu cisárskym vojskom v decembri 1670 sa stal majetkom uhorskej kráľovskej komory. V roku 1707 ho knieža František II. Rákoczi prikázal zbúrať. Pre verejnosť bola následne prístupná iba tzv. Huniadyho veža.

K tomuto hradu sa viaže povesť, ktorá rozpráva o hradnom pánovi Štefanovi Tökölym. Keď cisár v roku 1670 hrad obsadil, skonfiškoval aj všetok jeho majetok – zlato, drahokamy, kožušiny a mnohé iné cennosti. Hradný pán Tököly sa mal pokúsiť časť majetku zachrániť a spolu so svojim sluhom zakopať v lese niekde v okolí hradu. Ako to už ale býva, strach dokáže byť mocným vládcom. Hradného pána prepadli obavy, že mu spomínaný sluha jeho poklad ukradne. Aby sa proti tomu poistil, dal mu stať hlavu.

Týmto krutým činom ale priniesol nešťastie a smrť aj na seba. Onedlho sám prišiel v bitke o život. A keďže o mieste uloženia pokladu nik iný nevedel, dodnes by mal ležať na svojom pôvodnom mieste. Hovorí sa ale, že odvážlivci, ktorí sa ho vybrali hľadať, narazili na nepokojného ducha zavraždeného sluhu. Ten sa totiž rozhodol, že poklad bude oddane strážiť aj po svojej smrti. Svoju odťatú hlavu si pritom nosí pod pazuchou. 

Text: Bc. Stella Hamranová

Zdroj:sorger.skbratislava.sme.skbratislavskykraj.skliptovskemuzeum.skvypadni.sk