V kalendári už mnoho rokov jasne svieti dátum 6. december, ktorý patrí Mikulášovi. Podľa tradícií a zvykov milému starému pánovi s bielou bradou, v červenom kabátiku a rovnakou červenou čiapkou na hlave. Na jeho príchod deti (aj dospelí) čakajú s vyčistenými čižmami v okne a lámu si hlavu nad tým, čo im asi tento rok sv. Mikuláš prinesie.
Ako dobre ale poznáme skutočné korene tohto zvyku? Šiesty decembrový deň je skutočne bohato opradený legendami, ktoré sa viažu na jeho hlavného predstaviteľa. Mikuláš na rozdiel od amerického Santa Clausa nepochádza zo Severného pólu.
Mikuláš, ktorý nám každoročne v noci z 5. na 6. decembra nosí dobroty, podľa legiend pochádza zo starogréckeho mesta Patara, ktoré ležalo na území dnešného Turecka. Žiť tu mal v 3. storočí nášho letopočtu. Narodil sa do bohatej rodiny už postarším rodičom, ktorým sa dlho nedarilo splodiť potomka. Syna si ale dlho neužili, obaja zomreli, keď bol Mikuláš ešte malý chlapec.
Ako 19 ročný sa stal kňazom a neskôr biskupom z Myry. Bohatstvo, ktoré zdedil po svojich rodičoch, rozdával medzi tými, ktorí pomoc potrebovali najviac. Z rozprávok určite vieme, že Mikuláš často prináša darčeky cez komín – nejde o žiadny výmysel či mýtus.
Najznámejšia legenda o sv. Mikulášovi totiž hovorí o troch dcérach chudobného muža, ktorý nemal pre svoje deti žiadne veno a preto im nedokázal nájsť poriadnych ženíchov. Práve vtedy mu prišiel na pomoc Mikuláš z Myry. Tri noci za sebou vhodil do domu – oknami a komínom – hrudky zlata. Chudobný pán domáci tak dokázal dcéram zabezpečiť slušné veno a urobiť z nich nádherné nevesty.
Hoci je sviatok sv. Mikuláša vyhradený hlavne pre najmenších, biskup z Myry nie je považovaný iba za patróna detí. Dodnes o ňom kolujú legendy, podľa ktorých podával pomocnú ruku skutočne všetkým, ktorí ju potrebovali – vrátane niekoľkých námorníkov či vojakov.
Svätý Mikuláš mal zachrániť život trom námorníkom, ktorí sa ocitli v ohrození života na rozbúrenom mori. Pod hrozbou smrti sa v modlitbách uchýlili k pomoci sv. Mikuláša. Ten ich vypočul, zjavil sa na lodi, chopil sa kormidla a pomohol im prejsť búrkou a divými morskými vlnami. Po tomto hrdinskom čine podľa svedectva námorníkov opäť zmizol. To, že im skutočne zachránil práve sv. Mikuláš, zistili až neskôr, keď ho spoznali vďaka obrazu v kostole.
Magické číslo tri sa spája aj s ďalším známym príbehom, tento krát o troch rímskych vojakoch. Na bojovníkov čakala poprava, pretože videli, ako Mikuláš zachránil nevinných ľudí pred rovnakým osudom. Počas čakania na smrť ho teda o pomoc poprosili aj oni sami. Zjaviť sa mal samotnému cisárovi a pohroziť mu, že ak troch rímskych vojakov nepustí na slobodu, ponesie následky. Jeho slová a modlitby vojakov nevyšli nazmar, keďže cisár ich čoskoro prepustil a odvrátil tak ich predčasnú a zbytočnú smrť.
Počas veľkého hladomoru v Lýkii sa do prístavu akousi náhodou zatúlali lode z Alexandrie, ktoré boli plne naložené obilím. Svätý Mikuláš sa podľa legendy zjavil členom posádky a poprosil ich, aby časť svojho nákladu nechali hladujúcim miestnym. Námorníci váhali, báli sa potrestania, ale dobré svedomie napokon vyhralo. Ako zázrakom po príchode do Konštantínopola zistili, že nič z ich nákladu nechýba – akoby prosbu sv. Mikuláša nikdy nesplnili. Na druhej strane obilie, ktoré Mikuláš rozdal hladujúcemu ľudu sa ako zázrakom rozmnožilo natoľko, že z neho vystalo ešte na ďalšie dva roky.
Sv. Mikuláš sa často označuje aj za patróna školákov a študentov. To preto, že pomocnú ruku podal aj trom putujúcim študentom. Tí chceli jednej noci prenocovať v hostinci, čo ich stálo život. Hostinskí a jeho žena ich totiž zabili v domnienke, že majú pri sebe majetok, ktorý by si mohli osvojiť. Ich telá následne ukryli do studne. Onedlho nato okolo prechádzal tajomný pocestný, ktorý žiadal o nocľah – Svätý Mikuláš. Netrvalo dlho, aby hostinského a jeho ženu dostihla spravodlivosť. Objala boli odhalení, pričom vďaka úprimnej modlitbe sv. Mikuláša zavraždení študenti opäť ožili.
Mikuláš z Myry sa narodil medzi rokmi 270 a 286 a zomrel v rozmedzí rokov 345 a 351 nášho letopočtu. Všetko, čo o jeho živote vieme ešte aj dnes, máme z legiend, výskumov a ústneho podania, keďže zvesti o jeho činoch a skutkoch sa z pokolenia na pokolenie podávajú ústne.
Podľa historických zdrojov je 6. december práve dňom, kedy sv. Mikuláš zomrel, hoci rok úmrtia nie je presne stanovený. Pozostatky sv. Mikuláša, patróna detí, ale aj cestovateľov, požiarnikov, hospodárov, námorníkov a mnohých iných, dnes ležia v talianskom meste Bari, kde mu postavili aj nádherný chrám. Stal sa celosvetovým symbolom dobra, ktorý oslavujú ľudia po celej zemeguli.
Ako sme už spomínali, Mikuláš sa v dnešnej kultúre často objavuje po boku anjela a čerta. Občas niektorého z nich nahrádza Snehulienka. V minulosti sa v rôznych oblastiach našej krajiny objavoval Mikuláš po boku s medveďom alebo kozou – nie skutočnými, len nadšencami v kostýmoch.
Mikuláš, ktorého všetci poznáme dnes, dostal svoju podobu vďaka reklame a médiám. Tradične bol v minulosti zobrazovaný ako biskup. Symbolizuje ho červené rúcho, biskupská čiapka mitra a zlatá palica. Chýbať nesmie hustá biela brada a láskavý pohľad, ktorým hľadí na deti.
Tradícia rozdávania sladkostí sa pravdepodobne rozšírila z Holandska alebo Severnej Ameriky. Iní zas tvrdia, že k nám prišla z Nemecka. Práve tam sa deň sv. Mikuláša spájal s hrou na biskupa – táto tradícia sa neskôr začala praktizovať 6. decembra.
Príchod sv. Mikuláša je milou spomienkou na detstvo nás všetkých. Vďaka Mikulášovi a jeho pomocníkom sa deti po celom svete učia (okrem iného) rozoznávať dobro od zla. Práve sv. Mikuláš totiž v sprievode anjela stelesňujú dobrotu, radosť a šťastie. Naproti nim stojí ufúľaný čert s dlhým chvostom a rohmi, ktorý je symbolom zla.
Viera v Mikuláša sa neoddeliteľne spája aj s detskou poslušnosťou. Snáď každého z nás rodičia upozorňovali na to, že Mikuláš im darčeky prinesie len vtedy, keď budú poslúchať. Trestom pre neposlušné deti malo byť uhlie namiesto sladkostí. Taktiež sa tradovalo, že zlé deti si so sebou odnesie čert.
V minulosti sa oslavy dňa sv. Mikuláša konali v omnoho inom duchu, než ich poznáme dnes. Konali s tzv. Mikulášske obchôdzky, kedy Mikuláš aj so svojimi dvoma vernými pomocníkmi, čertom a anjelom, navštevoval deti a daroval im sladkosti – podľa tradície ale až potom, čo zaspievali pesničku alebo zarecitovali básničku. S touto tradíciou sa začalo približne v 17. storočí v šľachtických kruhoch. Na vidiek sa ale tieto zvyky dostali až okolo 19. storočia.
Neoddeliteľnou súčasťou výzoru Mikuláša boli už spomínaná biskupská čiapka, palica a biela brada. Samozrejme, aj červený plášť. Anjel bol vždy odetý do snehobielej, krídla ku kostýmu chýbať nemohli. Čert nosil svoj kožuch vždy naruby, povinnou výbavou boli reťaze a niekedy dokonca zvončeky.
Text: Bc. Stella Hamranová
Zdroj: mackoviahracky.sk sdetmi.com tnos.sk