Po stopách Antona Bernoláka: Čo spája kodifikátora prvej spisovnej slovenčiny s Novými Zámkami?

Rímskokatolícky kňaz, jazykovedec a kodifikátor prvej spisovnej slovenčiny, ktorú poznáme aj pod názvom bernolákovčina, sa narodil 3.10. 1762 v Slanici na Orave. Táto obec však už dnes nejestvuje, pričom Slováci na jej slávneho rodáka spomínajú do dnešných dní.

Narodil sa do zemianskeho rodu Bernolákovcov ako druhé dieťa šľachtica Juraja Bernoláka a Anny Timčákovej. Základnú školu začal navštevovať v neďalekom Námestove, keďže v Slanici ešte škola nejestvovala. Predpokladá sa, že jeho ďalšie cesty viedli na gymnázium v Ružomberku. Neskôr študoval na Emerciáne v Bratislave, kde sa zameriaval na rétoriku, filozofiu aj poetiku. Ďalšie filozofické vzdelanie mu poskytlo aj Štefaneum v Trnave. Následne ho štúdium teológie zlákalo až do Viedne, odkiaľ sa vrátil znova do Bratislavy – tu v roku 1787 po generálnom seminári ukončil svoje školské roky.

Zrod prvej spisovnej slovenčiny

Práve v Bratislave objavil vhodné prostredie na realizáciu svojich národnobuditeľských cieľov. Spolu so skupinou mladých teológov začal pátrať po spôsoboch vytvorenia jednotného spisovného jazyka. Profesor pastorálnej teológie Michal Kratochvíla rozposlal  slovenským katolíckym vzdelancom tzv. pozývacie listy, aby poznal ich mienku na vytvorenie slovenského jazyka. Tým sa úmysel Bernoláka a jeho pomocníkov veľmi pozdával a preto ich ambície podporili. Po viac ako dvoch rokoch náročnej a svedomitej práce tak svetlo sveta uzrel latinský spis Disertatio philologico-critica de litteris Slavorum, ktorý presne ustanovoval základné pravidlá prvého slovenského spisovného jazyka. Nasledovala aj samostatne vydaná príručka o pravopise pod názvom Orthographia.

Nová pravopisná sústava sa ujala mimoriadne rýchlo. Už v roku 1788 vyšla prvá slovenská báseň pod názvom Visokej školi v zámku prešporskem postavenej smutné lúčení, zatiaľ čo o rok neskôr vyšla aj podľa novej spisovnej normy upravená Fándlyho Dúverná zmlúva.
Na dosahovanie podobných úspechov mal veľké predpoklady. Ovládal viacero cudzích jazykov od klasických až po moderné. Mal na vtedajšiu dobu mimoriadne široké vedomosti zo všeobecných dejín, ekonomiky, medicíny, estetiky, hudby ale aj z politiky. Veľmi dobre si uvedomoval, že obyvateľstvo žijúce na území dnešného Slovenska musí novú reč používať v bežnej komunikácii ale aj v školstve, aby sa pomaly zmenilo a vyformovalo na novodobý moderný národ, ktorý bude smerovať k svojej svojbytnosti. Práve preto rozvoj nového pravopisu podporili diela Grammatica Slavica, Etymologia vocum slavicarum a 5-zväzkový Slowar Slovenskí, Česko-Latinsko-Nemecko-Uherskí.

Anton Bernolák a Nové Zámky

Bernolák sa aktívne venoval aj pastoračnej činnosti, ktorú vykonával aj v Nových Zámkoch. Do mesta prišiel v roku 1797 na základe konkurzu, ktorý vypísala novozámocká fara. O miesto okresného dekana sa uchádzalo vyše 30 záujemcov, ktorých ale Anton Bernolák s prehľadom porazil. Zásluhu na tom mal generálny vikár Jozef Vilt z Trnavy. Ten osobitným listom Bernoláka odporučil priamo arcibiskupovi Jozefovi Baťánovi. Práve Jozef Vilt následne 3.5. 1797 uviedol Bernoláka do úradu a o dva dni neskôr ho oficiálne vymenoval za okresného dekana. Miesto vo farskom úrade napokon zaujal 1.6. hneď po odovzdaní agendy svojmu nástupcovi v Trnave.

V dobe jeho príchodu do mesta patrili fara a kostol k najkrajším stavbám Nových Zámkov. Nešlo však prehliadnuť, že boli značne zanedbané. Farské hospodárstvo bolo v čase jeho príchodu v zúboženom stave, pretože jeho predchodca Vojtech Tarko už vedel, že odchádza do Bratislavy. Práve preto sa oň už  riadne nestaral, dokonca časť z neho aj rozpredal. Oprava budov a farského hospodárenia teda patrila medzi rokmi 1797 až 1801 medzi jeho priority. Opraviť dal napríklad vahadlovú studňu, dom záhradníka, ale aj hospodárske budovy, do ktorých následne nazhromaždil dobytok aj kone – tie boli nevyhnutné pri obrábaní polí spadajúcich pod faru. Bernolák dal postaviť aj stodolu s dvoma bránami, maštaľ pre  spomínaný dobytok, voziareň aj dom pre ovčiara. Areál farského hospodárstva na jeho príkaz ohradili múrom z pálených tehál.

Kostol a kláštor františkánov nepatrili pod kompetenciu fary. Mali však veľký význam aj v tom, že sa tu bohoslužby konali prevažne v slovenskom jazyku a Slováci ich navštevovali v naozaj hojnom počte. Pod starostlivosť farského úradu patrili 4 mestské kaplnky. Povinnosťou farára bolo slúžiť v nich omše na výročie zasvätenia. Boli to: kaplnka Najsvätejšej Trojice, kaplnka Panny Márie, kaplnka sv. Anny, kaplnka sv. Kríža. Okrem toho na farára spadala aj povinnosť duchovnej starostlivosti o chudobince.

Hlavnou úlohou mestského farára bola starostlivosť o duchovné potreby veriacich. Okrem obyvateľov mesta sem patrili aj veriaci z okolitých dedín ako Andovce, Bajč, Stará Gúta.
V početných náboženských povinnostiach pomáhali mestskému farárovi kapláni. V Nových Zámkoch mali pôsobiť dvaja, avšak Bernolákovi veľkú väčšinu času pomáhal iba jeden.

Roky jeho pôsobenia v meste spadajú pod obdobie protinapoleonských vojen. Tie si vyžiadali zvyšovanie daní či poplatkov, no šírili sa aj početné choroby a mestá zahlcovali epidémie. Z týchto neľahkých časoch mala vrchnosť na duchovných zvýšené požiadavky. Mali organizovať rôzne finančné zbierky či zbierky obilnín, proti čomu však protestovali.

Okrem úradných povinností, ktoré si často vyžadovali cesty až do vzdialenejších zákutí dekanátu, sa Bernolák aj naďalej venoval jazykovednej práci a činnosti v Slovenskom učenom tovarišstve. Na jeho pleciach zároveň ležala váha riadenia mestskej školy. Do tej doby dokázala žiakov vyučovať iba v prvých troch ročníkoch aj napriek vysokému počtu školopovinných detí v meste a jeho najbližšom okolí. Bernolák sa preto začal usilovať aj o otvorenie štvrtej triedy, čo mesto sprvu zamietlo. V roku 1808 sa mu vďaka svojej vytrvalosti podarilo štvrtú triedu otvoriť. Týmto jeho spory s mestom neskončili, z rozličných dôvodov sa ťahali počas celého jeho pôsobenia v meste.

V máji roku 1810 muselo mesto čeliť ničivému požiaru, ktorý zachvátil kostol aj faru. V dôsledku silného vetra sa veľmi rýchlo rozšíril a zničil celé vnútorné mesto –  zničil 205 domov. Oheň napáchal veľké škody aj na celom hospodárskom dvore. Popolom ľahol takmer celý Bernolákov osobný majetok – zemiansky armáles, rukopisy, tlače a predmety osobnej potreby. Zachrániť sa mu podarilo iba krstnú farskú matriku, rukopis Slovára, jeho testament napísaný iba rok predtým a niekoľko písomností. Spolu s kaplánmi sa snažil zachrániť predovšetkým cennú farskú knižnicu a archív. Práve preto na ratovanie osobných vecí nezostal čas.

Počas pôsobenia v Nových Zámkoch sa Anton Bernolák popri kňazských a dekanských povinnostiach venoval aj literárnej činnosti. Za pomoci tlače vydal dve maďarské, jednu slovenskú kázeň a jednu latinskú príležitostnú reč. Najintenzívnejšie sa venoval práci na svojom Slovári, ktorý práve tu sedemkrát opravil, doplnil, rozšíril a znova úplne prepísal. Do tlače ho pripravil ako 5-zväzkový s počtom strán 4440. Aj napriek úpenlivej opakovanej snahe sa jeho vydania nedožil. Vychádzať začal zásluhou ostrihomského kanonika Juraja Palkoviča, ktorý sa ho ujal a hľadal preň správneho vydavateľa. Po ďalších úpravách začal vychádzať 12 rokov po Bernolákovej smrti.

Nečakaná smrť

Anton Bernolák bol v pracovnom živote dlhodobo mimoriadne zaťažený. K jeho pokoju a zdraviu neprispeli ani nepriaznivé pomery v rodine či časté spory s mestským magistrátom. Krátko pred smrťou boli u neho často pozorované výbuchy rozhorčenosti, depresia aj melanchólia. Napokon skonal v ranných hodinách 15.1. 1813 keď počas holenia dostal infarkt.

Pochovaný bol bez vedomia jeho najbližších spolupracovníkov. Jeho telo bolo do zeme uložené na najstaršom kamennom cintoríne v meste, ktorý ležal na území dnešného Bernolákovho námestia. Po jeho zrušení v roku 1872 nechal vtedajší farár Ján Fabián vyzdvihnúť ostatky Antona Bernoláka, jeho nástupcu farára Štefana Laura a zakladateľa mestskej dievčenskej školy Michala Flengera, a znova ich pochoval do veľkého spoločného hrobu v areáli kaplnky Najsvätejšej Trojice oproti Bernolákovmu parku. Kaplnku nechal na Božiu slávu postaviť Jakub Škultéty. Novozámocký farár Ján Fabian dal po pohrebe Bernoláka, Lauru a Flengera na stenu kaplnky umiestniť pamätnú tabuľu.

Samotná kaplnka prešla počas rokov niekoľkými renováciami, posledná veľká obnova sa konala v roku 1977. V tej dobe sa odstránili najmä staré navlhnuté omietky, opravili sa a doplnili klampiarskej výrobky z medeného plechu, žľaby aj zvody. Obnovou prešli vnútorné aj vonkajšie maľby a nátery. Osadené boli nové kované mrežované dvere a zároveň sa vykonala aj úprava exteriéru v bezprostrednej blízkosti kaplnky.

Na jeho počesť

Keďže Anton Bernolák žil a pôsobil v Nových Zámkoch takmer dve dekády, právoplatne patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti mesta. Jeho pamiatku si obyvatelia každodenne pripomínajú vďaka konkrétnym miestam, ktoré nesú meno kodifikátora prvej spisovnej slovenčiny. Patria sem: Knižnica Antona Bernoláka, Bernolákov park, Bernolákovo námestie, Cirkevná základná škola Antona Bernoláka a socha Antona Bernoláka na hlavnom námestí.

Za rok vzniku Okresnej ľudovej knižnice môžeme považovať rok 1951. V roku 2000 prijala meno Knižnica Antona Bernoláka a roku 2002 sa presťahovala do administratívnej budovy v centre mesta.

Veľký park neďaleko centra mesta dostal svoje pomenovanie po soche Antona Bernoláka, ktorá tu mala v minulosti svoje čestné miesto. Dnes môžeme v Bernolákovom parku nájsť niekoľko lavičiek na oddych, dve multifunkčné detské ihriská a kamenné šachové stoly. Počas roka býva park dejiskom niekoľkých kultúrnych podujatí.

Naproti Bernolákovmu parku leží Kaplnka sv. Trojice, kde sú uložené ostatky Antona Bernoláka, jeho nástupcu farára Štefana Laura a zakladateľa mestskej dievčenskej školy Michala Flengera. Súčasťou kaplnky na Bernolákovom námestí sú aj pamätné tabule venované tu pochovaným.

Budova Spojenej katolíckej školy, pod ktorú spadá Cirkevná základná škola Antona Bernoláka a Cirkevná materská škola sv. Filipa Neri.

Autorom 3,5 metra vysokej sochy Antona Bernoláka je akademický sochár Jozef Pospíšil. Od svojho odhalenia v roku 1937 bola niekoľkokrát premiestnená, iba o rok neskôr ju odviezli až do Žiliny. Rok po skončení druhej svetovej vojny sa vrátila pred mestský úrad do Nových Zámkov. V roku 1966 ju premiestnili do Bernolákovho parku, avšak od novembra 2005 opäť stojí na hlavnom námestí.

Fotografie z časti „Na jeho počesť“ sú autorským dielom stážistky Stelly Hamranovej