Oslavy letného slnovratu sú už od dávnych čias oslavou Slnka. Tento deň si naši predkovia spájali s mnohými tradíciami a magickými rituálmi. Poznáte čarovnú moc tohto výnimočného dňa?
Letný slnovrat už spravidla nastáva medzi 20. až 21. júnom. Ide o čas, kedy Slnko dosahuje svoj zenit a dáva tak Zemi najviac svetla a tepla. Na severnej pologuli, čiže aj v našich končinách, sa týmto dňom začína ročné obdobie, ktorého sa mnohí nevedia dočkať – leto. Krátko po tomto dni nastáva Svätojánska noc, ktorá je oslavovaná v predvečer sviatku kresťanského svätca Jána Krstiteľa, ktorý spadá na 24. jún.
Tento rok nastane letný slnovrat v stredu 21. júna.
Podľa mnohých historických zdrojov a etnologických pátraní, aké uskutočňovala napríklad aj známa slovenská etnologička Katarína Nádaská, vyplýva, že naši predkovia venovali oslavám letného slnovratu približne dva týždne. Vrcholom slávností po prijatí kresťanstva sa stal už spomínaný deň sv. Jána. Zároveň tento deň po prijatí kresťanstva nahradil dovtedy typické oslavy letného slnovratu.
Slávnosť letného slnovratu v minulosti viac ako dobre poznali všetci Slovania, hoci pod inými názvami. Napríklad v Poľsku sa táto sviatosť nazývala Sobotky a v Rusku Kupalo. U južných Slovanov bol letný slnovrat známy ako Kres.
Kresťanská tradícia letného slnovratu je spájaná s biblickou postavou a posledným prorokom – Jánom Krstiteľom, ktorý krstil v rieke Jordán a dokonca osobne pokrstil aj samotného Krista. Počas svojho života žil Ján Krstiteľ, syn postarších bohabojných manželov Zachariáša a Alžbety, ktorého príchod na svet zvestoval archanjel Gabriel, veľmi skromne.
Podľa Biblie trávil Ján Krstiteľ svoj život ako pustovník, ktorý prežíval na púšti a neskôr na brehu rieky Jordán, kde ľuďom rozprával o príchode spasiteľa a vyzýval ich k pokániu či krstu. Dejiny hovoria, že jedného dňa k nemu prišiel samotný Pán Ježiš, ktorého Ján s radosťou pokrstil. Jeho osud sa naplnil za vlády kráľa Herodesa, ktorý mu na žiadosť svojej manželky a dcéry nechať sťať hlavu.
Medzi najznámejšie pohanské zvyky sviatkov letného slnovratu patrilo pálenie ohňov. Je zaujímavé, že tento prvok sa zachoval dokonca aj po prijatí kresťanstva. V starej pohanskej tradícii majú rituály tohto sviatku pôvod ešte v keltsko-germánskej tradícii – letný slnovrat bol v tej dobe známy aj pod názvom Litha. Práve ohňom ľudia oslavovali slnko a slnečné božstvá ako napríklad severský Baldur, rímska bohyňa Juno či grécka bohyňa Héra.
V slávnostných ohňoch sa tradične spaľovali obetné dary na posilnenie úrodnosti polí a lúk. Oheň sa tiež používal na očisty, pretože mal silu zahnať temné a zlomyseľné sily. Keďže naši predkovia často žili v súlade s prírodou a riadili sa jej pravidlami, pociťovali potrebu si ju nejakým spôsobom uctiť. Obdobie letného slnovratu bolo na takéto oslavy ideálne, keďže sa pomaly blížilo obdobie dozrievania mnohých plodín, za ktoré ďakovali práve matke prírode. Zároveň sa týmito oslavami a obetami snažili chrániť pred prudkými letnými búrkami.
Mnohí ľudia verili, že počas letného slnovratu prichádzalo aj k zvýšenej aktivite bosoriek a démonov. Aj preto sa pred nimi snažili ľudia všemožne chrániť – v noci sa vyhýbali krížnym cestám, prípadne na ne kládli prekrížené metly. Chovatelia zvykli počas svätojánskej noci pridávať svojmu dobytku do krmiva horkú palinu, ktorá mala zver chrániť pred mocou bosoriek.
K ľudovým poverám patrí aj príbeh o dávnych pokladoch, ktoré sa majú objavovať špeciálne počas svätojánskej noci. Údajne ho mohol nájsť len človek, ktorého úmysly a srdce boli čisté a ktorý nosil v sebe veľkú dávku odvahy.
Príprava takzvaných svätojánskych ohňov sa nikdy nepodceňovala. Na stavbu vatry sa zvyčajne zbieralo až deväť druhov dreva, pričom veľmi starostlivo sa vyberalo aj miesto ohniska. Zvyčajne sa volili vrcholy nižších kopcov či miesta blízko riečnych prameňov alebo studní. Inak povedané, ľudia hľadali miesta, kde existovalo nejaké pomedzie, teda prírodná brána do sveta mágie.
Keď už sviatočné ohne horeli a ľudia sa naokolo nich zoskupili, spoločne spievali svätojánske piesne a tí najodvážnejší preskakovali vatry. Dúfali, že takto ich oheň očistí od všetkého zlého. Niekedy oheň spoločne preskakovali mladé páry – ak sa im skok podaril bez toho, aby sa pustili, určite na nich čoskoro čakala svadba. Toho, koho oheň pri preskoku oblizol, čakalo v živote veľké šťastie. Od veľkých svätojánskych vatier sa často zapaľovali aj menšie vetvičky či halúzky, ktorými sa potom prechádzalo ponad dobytok. To malo zaručiť jeho zdravie.
Svoje využitie často našiel aj oheň z pahreby, ktorý sa zvykol rozprášiť po poli a dopomohol tak k dobrej úrode. Niekedy k svätojánskym oslavám patrilo aj kotúľanie zapálených drevených kôl dolu kopcom, ktoré mali pripomínať slnečné kotúče. Prípadne sa rúčky metiel zvykli namáčať do kolomaže, následne sa podpálili a vyhadzovali sa do vzduchu.
Svoju špeciálnu úlohu mali na týchto slávnostiach a májové stromy a vence, ktorými boli zdobené. Ak sa vatra rozložila blízko pri máji a ten sa zrútil, prebiehala súťaž v záchrane májového venca. Ten, kto ho vytiahol z ohňa, bol obdarený všetkou jeho magickou mocou.
Text: Bc. Stella Hamranová
Zdroj: avalonmagic.sk myliptov.sme.sk